Vznik aj zánik slovenskej koruny slávi v tomto roku jubileum. 8. februára 1993, keď už po šiestich týždňoch, teda rýchlejšie, ako sa myslelo, zanikla česko-slovenská menová únia, vznikla slovenská koruna. Do obehu sa dostali kolkované bankovky a desaťkorunová minca kríž – enkolpion, nájdený vo Veľkej Mači, podľa všetkého staroslovenskej proveniencie so zrkadlovým ICXC (Isus Christos). Je to krížik, na ktorom sú tri osoby. Symbolicky sa prvou bankovkou v obehu stala 50-korunáčka s vyobrazením sv. Cyrila a Metoda, ktorá „prišla na svet“ 15. augusta 1993.

Slovenská koruna a nie dukát

O tom, ako sa bude nová slovenská mena volať, sa rozhodovalo vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach koncom septembra 1992. V nedeľu 27. septembra 1992, presne o tretej popoludní objednal Vladimír Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripil na meno novej slovenskej meny, na slovenskú korunu. V tej chvíli sa totiž všetci prítomní mali vyjadriť k názvu meny. Ja som ako prvý skraja navrhol „slovenský dukát“, keďže ma však nikto nepodporil, svoj návrh som stiahol. (Je zaujímavé, že o niekoľko dní na to som kupoval melóny cestou z Bratislavy za Sereďou, a v dobrej nálade mi predavač melónov prezradil, že on vie, že ja som bol za slovenský dukát, a on je zaň tiež.) Ustúpil som aj preto, že pre menovú úniu s Českom, o ktorej sa vtedy myslelo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať obe meny (teda slovenská i česká) korunový základ.

A po tomto akte práve ja a Michal Kováč sme si pripili „na slovenskú korunu“ hneď dvakrát: budúcemu prezidentovi štátu Kováčovi posunul svoj koňak predseda vlády a mne minister financií. Anna Nagyová totiž zabezpečila toľko pohárov s koňakom, koľko bolo členov komisie a keďže Kováčovi posunul svoj koňak predseda vlády, mne minister financií, a tak sme oslávili prichádzajúcu slovenskú korunu s budúcim prezidentom dvakrát.

O tom, aké „obrázky“ budú na slovenských bankovkách a minciach, rozhodlo Predsedníctvo slovenskej vlády (keďže banková rada eľte neexistovala) v decembri 1992 na návrh vtedajšie Ústredia Štátnej banky česko-slovenskej pre Slovenskú republiku. Návrh bol predložený bez alternatív s výnimkou tisíckoruny. Pred Dubčekom dostal prednosť Štefánik, podľa slov Vladimíra Mečiara, predsedu vlády, Dubček ešte „nie je preverený“.

Odchod koruny

Slovenská koruna odišla zo scény v posledný deň roka 2008, euro sme vítali na Nový rok 2009. Slovenská mena totiž ako prvá spomedzi štátov vyšehradskej štvorky oficiálne splnila náročné podmienky na odchod do histórie. Z outsidera sa stal líder, a tak vyše 320 miliónov Európanov platí aj jedno – a dvojeurovou mincou so slovenským dvojkrížom.

Na slávnostnej rozlúčke s korunou ôsmeho januára 2009 v novom Slovenskom národnom divadle, kde odznelo veľa slov, vtedajší maďarský premiér Ferenc Gyurcsányi chcel dokonca „sňať z hlavy klobúk“! Keby ho bol mal. Ale nemal. Predseda slovenskej vlády Robert Ficov v ten večer povedal: „Príbeh slovenskej koruny je úspešný. Naša koruna sa rozlúčila ako dynamická mena, ktorá po horšom začiatku zažila skvelý koniec. A tak namiesto dovidenia, koruna, dnes môžeme povedať ďakujeme ti, koruna“. Prostredníctvom televízneho prenosu mohli počuť všetci, čo povedal luxemburský premiér (neskorší šéf Rady Európy) Jean-Claude Juncker: „Za necelé dve desaťročia, šestnásť rokov, sa Slovensko vymanilo spoza železnej opony, vstúpilo do Európskej únie a dnes, rekordne skoro, ani nie po piatich rokoch, stáva sa členom najmocnejšieho menového zoskupenia, eurozóny.“

Vráti sa slovenská koruna?

Nedávno sa objavili úvahy niektorých ekonomických analytikov, podľa ktorých by bol proces návratu k slovenskej korune pre našu ekonomiku krajiny „nákladný a bolestivý“. V skutočnosti návrat k pôvodnej mene zatiaľ nijaká z krajín eurozóny nevyskúšala, hoci sa takéto snahy občas objavujú vo viacerých štátoch (akútne to bolo napríklad v Grécku).

Riaditeľ portfólia manažmentu z Across Private Investments Andrej Rajčány sa pre TASR vyjadril, že odchod z eurozóny by sprevádzalo výrazné oslabenie meny a spomalenie ekonomického rastu Slovenska. Náklady na vystúpenie z eurozóny by boli vysoké aj preto, že dlhy voči inštitúciám v eurozóne by sa museli vyplatiť v eurách. „A keďže by sa nová mena s veľkou pravdepodobnosťou k euru oslabila, prinieslo by to prudký rast nákladov na obsluhu súkromného a verejného dlhu,“ myslí si analytik XTB Kamil Boros.

Podľa Stanislava Pánisa z J&T Banky proces odchodu z eurozóny by bol komplikovaný a sprevádzaný veľkými neistotami. Zároveň by vraj výrazne podkopal kredibilitu krajiny. Martina V. Solčányiová z NBS zasa upozornila, že nie sú vytvorené nijaké mechanizmy, ako opustiť eurozónu a doplnila: „Keďže zmluva o EÚ nepozná nijaký mechanizmus na odchod krajiny z eurozóny, akýkoľvek pokus o vystúpenie z nej by bol živelný a spojený s masívnou krízou na finančnom trhu“.

Nuž, pamätáme si ešte, čo tvrdili nepriatelia samostatného Slovenska po roku 1990? Vtedajší minister zahraničného obchodu ČSFR Jozef Bakšay hrozil, že ak sa Slovensko oddelí od Česka, jeho mena bude trojnásobne slabšia. A podobných pochybovačných hlasov bolo viac. Napokon sa slovenská mena oddelila od federálnej v kurze 1:1 a jedinou „daňou“ bola desaťpercentná devalvácia slovenskej koruny v lete 1993 (k 10. Júlu). K nej pristúpila NBS na odporúčanie Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky – tí však trvali až na 30 percentách.

Vzniká otázka, prečo sa táto téma v médiách otvára, vari sa chystá Slovensko vystúpiť z eurozóny? Alebo to súvisí s sci-fi úvahami o obnove Československa bez pomlčky a s malým „s“ v názve (a zrejme aj s „malým“ vplyvom Slovenska v obnovenom štáte) a nadväzne na to so „spoločnou menou“ mimo eurozónu? Alebo „naši“ natvrdo uvarení nepriatelia slovenskej samostatnosti chcú aj takto podceňovať hospodársku kapacitu Slovenska? Lebo veď mena je naozaj ako plachá srnka, treba s ňou zaobchádzať obozretne.

Experti, ktorých sme citovali, majú pravdu iba v tom, že mechanizmy na návrat k pôvodnej mene neexistujú, nie sú vytvorené. Tie však neexistovali ani pri delení Česko-Slovenska, no vzhľadom na vzniknutú situáciu sa vytvorili.

Eurozóna nie je optimálnou menovou oblasťou

Pozrime sa však na problém zo širšieho hľadiska. Kríza spred desiatich rokov jasne ukázala, že Európska únia nie je nijakou „optimálnou menovou oblasťou“. Existuje teória optimálnej menovej oblasti, ktorá sa spája s menami nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu za r. 1999: Roberta A. Mundella, Ronalda I. McKinnona a P. B. Kennena, ktorí položili jej základy v 60. rokoch 20. storočia. Sústreďuje sa na analýzu prínosov a nákladov, ktoré bezprostredne súvisia s vytváraním menovej únie. Pravda, základné ekonomické charakteristiky optimálnych menových oblastí sú stavané skôr na „skúmanie možností menovej integrácie“ ako možností „menovej separácie“. Napriek tomu história pozná veľa menových únií, ktoré vznikali, aj zanikali. Najstaršou bola Latinská peňažná (ale aj menové či mincová) únia medzi Francúzskom, Švajčiarskom, Belgickom a Talianskom, založená v r. 1865, keď v r. 1868 do nej vstúpilo aj Grécko. „Zákonným“ platidlom v nej boli mince z drahých kovov. Táto únia vydržala do r. 1914. Škandinávska peňažná únia jestvovala v r. 1872 – 1892 (formálne až do r. 1931) medzi Švédskom, Dánskom a Nórskom. Obe únie skončili neúspešne. Iba šesť týždňov trvala aj menová únia medzi Slovenskom a Českom (od 1. januára do 8. februára 1993).

Všetko je dnes veda a nemožno dopredu vyhlásiť, že niečo sa nedá. Jednostranný výstup z eurozóny najmä v prípade „plachej srnky“, akou je Slovensko, je pravdepodobne z oblasti sci-fi. Zatiaľ je zbytočné hovoriť o nákladoch, stratách a ziskoch. Keď taký čas príde, budú tieto otázky aktuálne

22. júna 2018.

(Uverejnené v SNN)