Prečo sme dnes práve tu?

… lebo slovensko-ruské vzťahy sú dávne, ak nie pradávne, a my nechceme na ne rezignovať.

A tie vzťahy vždy boli obojsmerné.

Už na pôde Kyjevskej Rusi žil a zomrel jeden z prvých svätcov nášho národa; ostatky Mojseja Uhrina, ktorý sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku a umrel v roku 1043, sú uložené v kyjevskej Pečorskej Lavre.

Iný našinec, Michal Baluďanský, bol zakladateľom a prvým rektorom Petrohradskej univerzity  v rokoch 1819 – 1821. Dušan Makovický sa staral o Leva Tolstého. A zakladateľ Tatrabanky Rudolf Krupec podieľal sa na konci 19. storočia ako vrchný železničný inžinier na výstavbe železnice Kutaisi-Baku a Zakaspickej železnice. A ak dnes žijú v Rusku Francisciovci, sú to potomkovia Fedora Francisciho, syna nášho slávneho Janka Francisciho, zakladateľa Matice slovenskej, ktorý ako učiteľ nemeckého jazyka pôsobil v Rusku a umrel v Moskve 27. júla 1938. Mal troch synov, Sergeja, Dmitrija, Leonida a dcéru Elenu.

Slovenská verejnosť dnes skoro nič nevie o finančnej pomoci Rusov slovenskému národu v časoch najtvrdšej maďarizácie na sklonku 19. storočia. Veľkú zásluhu na tom mali predovšetkým Michail Fedorovič Rajevský, pravoslávny kňaz na ruskom veľvyslanectve vo Viedni, zároveň zakladajúci člen Matice slovenskej, a najmä Vladimír Ivanovič Lamanský, profesor slovanských dejín a literatúr na univerzite v Petrohrade. Táto pomoc dosahovala v rokoch 1880-1883 ročne 3000-4000 rubľov.

Prečo sme však práve dnes, 19. júna 2019, práve tu?

V júni – tri dni od 18. do 20. júna 1698 – pred 321 rokmi, strávil v našom hlavnom meste vtedy 26-ročný ruský cár Peter Veľký, ktorý sa narodil tiež v júni, 9. júna 1672.

Peter Veľký, ktorý cestoval po Európe inkognito, prišiel sem na pozvanie grófa Jána Pálffyho, kapitána Bratislavského hradu, aby sa tu nakrátko priučil stavbe lodí a z Bratislavy do Petrohradu s ním odcestovali štyria lodní majstri. Ruské lode, možno aj kozmické, majú aj slovenské črty.

A už o 210 rokov skôr, v roku 1488, Petrov predchodca, cár Ivan III. žiadal od nášho kráľa Mateja takých odborníkov, čo by vedeli nielen liať delá, strieľať z nich a dobýjať pevnosti, ale aj baníkov a hutníkov, ktorí vedia z rúd oddeľovať zlato a striebro.

O našej blízkosti svedčia aj naše štátne vlajky s bielo-modro-červenou trikolórou. Ruská sa zrodila práve v čase Petrovho cestovania po Európe podľa holandskej farebnej predlohy, a naša v časoch Ľudovíta Štúra, ktorý sa vyznal zo svojho vzťahu k Rusku v diele Slovanstvo a svet budúcnosti.

Stojíme pred tabuľou, ktorú pred piatimi rokmi, 16. októbra 2014, odhalil svetoznámy režisér Nikita Michalkov, prezident Ruského fondu kultúry, ktorý sa finančne spolupodieľal na jej vytvorení. Prítomný ruský minister kultúry Vladimir Medinskij vtedy zdôraznil aj to, že blízke vzťahy mali Slováci a Rusi nielen v dávnejšej histórii, ale aj počas nedávnejších dejín. Vieme a „vidíme“ to pri pohľade na majestátny Slavín.

Dnes sme tu aj s túžbou, aby slovensko-ruské vzťahy neochladli.

Nuž nevieme, či sa Rusi spoliehajú na Slovákov, ale my, Slováci, sa na Rusov spoliehame stále a budeme sa spoliehať aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.

Marián Tkáč