V rokoch 1938 – 1945 prežilo Slovensko zložité obdobie vo svojich dejinách. Keď nie vinou Slovákov predstavitelia „demokratickej“ Európy privolili (Chmaberlein a Daladier so súhlasom Beneša) oklieštenie Česko-Slovenska prostredníctvom Mníchovskej zmluvy, trpezliví Slováci v rámci svojho dlhodobého úsilia vyhlásili 6. októbra 1938 – v tej chvíli aj s vedomím Čechov, keď najväčší odporca uznania Slovákov za samostatný národ už mal zabalené kufre a ponáhľal sa prežiť kruté časy pri krbe u našich „zradcov“ – slovenskú autonómiu. Spoločný štát Slovákov a Čechov sa zase nazýval Česko-Slovenskom, tak ako je uvedené v trianonských dokumentoch. Štrnásty marec prišiel skôr, ako Slováci chceli, a aj keď ho „nevyprovokovali“, na tú dobu ústavne vznikol Slovenský štát – po hlasovaní parlamentu ho vyhlásil predseda snemu Martin Sokol. A tak si navonok vzalo Slovensko svoj osud do svojich rúk, no v skutočnosti sa nemohlo vymaniť z rámca takého obrazu sveta, ktorý v podstate so súhlasom „demokratických“ síl maľoval natierač Adolf. Trpela tým slovenská zahraničná aj vnútorná politika, trpeli Židia, žiaľ rovnako,ako v ostatných štátoch, akosi zázračne sa Slovensku darilo na hospodárskom poli.

Obranná politika Slovenska sa osvedčila. Imrichom Karvašom riadená Slovenská národná banka a Mikulášom Pružinským riadené ministerstvo financií pri riešení menovo-hospodárskych problémov si počínali odvážne a nekompromisne čelili všetkým výpadom smerujúcim k ožobračovaniu slovenského ľudu zo strany Nemecka. Tí dvaja vedno s ministrom hospodárstva Gejzom Medrickým a ďalšími prispeli k pozitívnemu hospodárskemu vývoju v ťažkých rokoch vojny.

Popri funkcii guvernéra banky bol Imrich Karvaš zároveň aj šéfom Najvyššieho úradu pre zásobovanie, ktorý vznikol na nemecký nátlak pätnásteho júna 1942. V tejto funkcii sa pričinil o to, že na Slovensku počas vojny nebol zavedený prídelový lístkový systém. Ten sa zavádza v časoch núdze a v klasickej podobe ho charakterizuje používanie prídelových lístkov popri peniazoch – za peniaze bez osobitných lístkov sa nedá kúpiť nič. Taký systém platil v Nemeckej ríši a v Protektoráte Čechy a Morava od pätnásteho marca 1939. Pravda je taká, že Imrich Karvaš nezaviedol klasický prídelový lístkový systém, ale začalo sa iba „prísne obhospodarovanie“ niektorých tovarov (z potravín cukru, múky, mäsa a tukov). Išlo o evidenciu nákupu prostredníctvom osobitnej knižky. Neuposlúchnutie Nemcov a nezavedenie lístkového systému bolo jedným z dôvodov, prečo Imricha Karvaša koncom augusta 1944 zatklo gestapo: „Gestapo tvrdilo, že som preto nezaviedol lístkový systém a povinné dodávky poľnohospodárskych produktov, lebo som chcel zabrániť vývozu prebytkov do Nemecka. Samozrejme, že som im nepovedal, že naozaj majú pravdu,“ uviedol vo svojich pamätiach.

Aj keď otázka zásobovania bola zložitá, bola vojna a klasický prídelový systém platil všade okrem Slovenska, Švajčiarska a Švédska, karvašovcom sa podarilo vytvoriť zásoby potravín priamo u obyvateľstva, keď v júli 1944 vydali trojmesačnú zásobu všetkých obhospodarovaných potravín. Imrich Karvaš to komentoval: „Toto opatrenie nebolo na úkor normálneho bežného zásobovania a malo aj ďalší priaznivý účinok: obyvateľstvo si urobilo potrebné zásoby aj z potravín, ktoré neboli obhospodarované.“

Relatívne dobré zásobovanie využívali aj mnohí Nemci, ktorí často chodievali na Slovensko dobre nakúpiť. Uvedené skutočnosti dokumentuje aj okrídlený výrok Heinricha Himmlera z októbra 1944 (teda už po SNP): „Z toho, čo sa povaľuje na uliciach Bratislavy, by ríša žila dva týždne“.

Lístkový prídelový systém bol na Slovensku zavedený až po vojne, k 1. novembru 1945, v deň menovej reformy, pri ktorej sa slovenská koruna zlúčila s prokektorátnou korunou do novej koruny česko-slovenskej pre Slovensko v nevýhodnom kurze 1 : 1. Ako to uviedol Eugen Loebl:  „Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a pred maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli Slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedeli využiť situáciu pre seba. Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby“.