Marx nemal rád Slovanov

Dozvedeli sme sa, že nemecké mesto Trevír, ktoré leží na západe Nemecka, pri hranici s Luxemburskom, oslávilo 200. výročie narodenia zakladateľa komunizmu Karola Marxa. Ten sa tu narodil 5. mája 1818 ako Mordechai Kissel, a prežil tu prvých 17 rokov svojho života.

Mesto Trevír pripravilo gigantickú výstavu, ktorú otvorila slávnosť v unikátnej antickej Konštantínovej bazilike, ktorá vznikla v časoch prvého kresťanského cisára rímskej ríše. V súčasnosti využíva baziliku na bohoslužby miestny evanjelický zbor. A paradoxne bola táto vznešená budova dejiskom rituálu na oslavu ostrého odporcu náboženskej viery. Prišli na ňu aj politické špičky Európskej únie, na čele so šéfom Európskej komisie Jeanom Claudeom Junckerom, ktorý celú sériu výstav k Marxovmu výročiu otvoril 4. mája. Už to svedčí o tom, že to nebude úplne bežná výstava a oslava.

Trevírčania postavili svojmu rodákovi veľkú bronzovou sochu, ktorú mestu darovala Čínska ľudová republika. Už to samo hovorí za všetko.

Hádam sa patrí povedať pravdu nielen o Marxovom diele a jeho osobnom živote, ale i o jeho vzťahu, či názoroch o Slovanov ako akých, a to najmä preto, že tieto informácie nám „súdruhovia“ z Moskvy a Prahy (a Bratislavy tiež) celé desaťročia úspešne zatajovali.

Podľa „An Encyclopedia of Religion“, edited by Prof. Vergilius Ferm, New York 1945, str. 395-396, bol Karol Marx, zakladateľ „vedeckého socializmu“ mentálne, ako aj biologicky, potomkom dlhej línie rabínov a až jeho rodičia prešli na protestantskú vieru. Inde sa možno o ňom dočítať, že bol mimoriadne bezohľadným človekom, rasistom a antisemitom, ktorý nenávidel Slovanov. A podobne na tom bol aj jeho blízky spolupracovník a spoluzakladateľ marxizmu Friedrich Engels. Marx verejne obhajoval rasové vyhladzovanie, vyzýval na holokaust. Ako vieme učenie Marxa a Engelsa zaujalo Vladimíra Uľjanova – Lenina, ktorý založil prvý marxistický štát – Sovietsky zväz, so všetkými jeho neľútostnými pravidlami. Marxov filozofický i politický vplyv bol obrovský a z jeho myšlienok vyšiel celý rad smerov v ľavej časti politického spektra. Nezabúdajme, že to bola aj oficiálna ideológia socialistických štátov (marxizmus-leninizmus), ale aj najrôznejšie variácie neortodoxného marxizmu, napríklad aj tajuplná frankfurtská škola.

Marx nikdy nepracoval, fyzická práce mu bola odporná, preto sa nechal živiť svojím priateľom Engelsom a ďalšími. Je úsmevné, že správal sa tak človek, ktorý bol teoretikom robotníckeho hnutia. Marxova rodina žila v biede a od hladu ich zachraňoval textilný magnát Friedrich Engels. Niekoľko Marxových detí zomrelo, vrátane jeho jediného syna Edgara. So slúžkou Helen Demuth mal nelegitímneho syna Frederika, ktorého neuznával zo strachu o bezpečnosť svojho manželstva, takže členovia rodiny a okolie ho považovali za Engelsovho syna. Z jeho troch dcér, ktoré sa dožili dospelosti, dve sa vydali za francúzskych socialistov a tretia skončila svoj život samovraždou.

Pokiaľ ide o vzťah Marxa (a jeho súputnika Engelsa) k Slovanom, ten bol jednoznačne negatívny. Tu je niekoľko citátov. Takto sa v roku 1848 vyjadril Karol Marx pro Neue Reinische Zeitung: „Nezmieriteľný boj, vojnu až do smrti proti Slovanom, tým zradcom revolúcie… je potrebné ich vyhladenie, bezuzdný terorizmus na nich – nie v záujme Nemecka, ale v záujme revolúcie…“

„Triedy a rasy sú príliš slabé na to, aby sa prispôsobili novým životným podmienkam, musia uvoľniť cestu. Musia zahynúť v revolučnom holokauste.

Nanajvýš nepriateľské (až neuveriteľné) sú slová Friedricha Engelsa, Marxovho spoločníka a podporovateľa: „Ukazuje sa, že ,zločiny´ Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochváliť.“

Viedenská tlač hodnotila slovenský pohyb v rokoch 1848 a 1849 ako „komunistische Aufregung“, no napriek tomu sa protokomunista Engels zlostil: „Slováci, ktorí majú v moci horské priesmyky, boli by nebezpečnejšími odporcami na svojom území, tak výborne sa hodiacom na drobnú vojnu, keby boli menej ľahostajní“ (Neue Rheinische Zeitung, 13. 1. 1849). S našou ľahostajnosťou mal však pravdu, inak otvorene nadŕžal Maďarom. Podľa jeho stupnice hodnôt boli Maďari revolucionármi a Slováci tu boli akosi navyše, nezapadali do nijakých, ani tajných zámerov a teórií. Teda kontrarevolucionári.

Tu sú slová Karola Marxa z roku 1849: „Úplný zánik Juhoslovanov je požiadavkou európskej kultúry, pretože budú ponemčení a pomaďarčení. Je to banda lupičov a nasledujúca svetová vojna prinesie zánik Juhoslovanov. Česi, ku ktorým chceme počítať aj Moravanov a Slovákov, akokoľvek sa rečou a minulosťou od sebe líšia, nemali nikdy svoje dejiny a tento nikdy neexistujúci národ robí si nároky na samostatnosť? Nemajú žiadne právo na národnú samostatnosť a nemôžu ju nikdy dosiahnuť“.

Nuž, v minulom režime sme o týchto hnevom sršiacich slovách ani len netušili, akurát Vladimír Mináč vo svojom skvelom Dúchaní do pahrieb si dovolil odvážne nazvať ideových potomkov Marxa a Engelsa ich „ďalejslúžiacimi feldvéblami marxizmu-leninizmu“. Prečo sme zbožňovali mužov, ktorí o nás mali veľmi zlú mienku? Stavali sme pomníky, pomenúvali ulice a námestia po vyslovených nepriateľoch Slovanov, ale čo je najhoršie, uplatňovali sme v praxi ich teoretické výplody, namierené proti našej existencii.

20. júla 2018.

Anjel nekončí

Kiska už nebude kandidovať na post prezidenta

Andrej Kiska oznámil, že na jar 2019 už nebude kandidovať za prezidenta, ale že s politikou definitívne neskončí. Čo je dobrá a čo zlá správa? Je dobrou správou, že aj potom chce pomáhať k zmenám politiky a k spájaniu ľudí, ktorí by chceli vládnuť slušne a zodpovedne? A ako správou pre Slovensko je fakt, že Kiska nebude kandidovať? Ako dôvod uvádza trumpovsky povedané Family first! (rodina je prvá). A ďalšiu príčinu pomenoval takto: „Zmeny v slovenskej politike, ktoré nastali po vražde novinára a jeho priateľky, ako aj po výmene premiéra“. Máme to čítať ako priznanie neschopnosti využiť oné „zmeny… po…“ tak, ako to chceli neviditeľné, ale existujúce sily sveta? Predbehol nás vo vysvetlení karikaturista, ktorý v oných dňoch odchádzajúcemu premiérovi Ficovi „vybublinkoval“ smerom ku Kiskovi slová o tom, že „my aj tak nekončíme“, a Kiskove vrásky na čele vysvetlil ako obavu: „Čo mi len povie Soros?“

Naši prezidenti

Nárekmi časti občanov sú preplnené oficiálne médiá, ktoré z úzadia riadia strojcovia premiešania Európy neeurópskymi myšlienkami (pozri Istanbulský dohovor či marakešské písomnosti) i skutkami. Ide o hroziaci príval moslimských imigrantov či agendu LGBTI. Zaiste, nie všetci plačúci si uvedomujú, že končiaci „kráľ“ mal byť garantom týchto zmien u nás. Veria ľúbivým slovám o slušnosti, hoci nie slová, ale skutky sú rozhodujúce.

Zdá sa, že príslušné riadiace sily sveta ešte nestihli učesať blogerom ich myšlienky. Jeden na adresu Kisku píše: „Sklamal ma. Podľa všetkého celý anjel aj všetko okolo bol cielený projekt na kandidatúru a uspel, vychutnal si jedno obdobie a teraz si chce užívať. Tie reči o rodine nesedia, lebo ju mal aj predtým. Pomohol nám, nič mu nejdem vyčítať, misiu splnil, bodaj by tak konali všetci. Znova opakujem, najlepší prezident akého sme mali. Založeniu strany neverím, lebo to by išiel z dažďa pod odkvap a reči o rodine by nemali zmysel.“

Máme plakať za prezidentom, ktorý získaval prax na benzínovej pumpe v USA a v úžerníckom biznise (sudca Harabin hovorí o násobnom potvrdení tohto Kiskovho statusu Najvyšším súdom)? Má už zmysel vyčítať mu domáce i zahraničné prešľapy, rozsah a spôsob financovania prezidentskej kampane, daňové úniky, pozemkovú agendu pod Tatrami? Pýtať sa, či „slušne a zodpovedne“ znamená kamarátiť sa s vodcami štátov, ktoré k slušnosti majú ďalej ako na Mars? Kritizovať porady u amerického filantropa, ktorému v jeho rodnom Maďarsku nevedia prísť na meno?

Ak však nemá byť ešte horšie, treba klásť otázky smerujúce do budúcnosti. Ak Slovensko malo piatich prezidentov (darmo nám médiá vtĺkajú do hláv číslo štyri, napokon aj Michal Kováč priznal, že je v poradí druhým prezidentom) tento bol a ešte desať mesiacov bude prezidentom najmenej „slovenským“, ktorý by poznal a rešpektoval slovenské tradície, všetko to, čo je ukryté v nás a v našich dejinách a čo by bez nás svetu chýbalo. Ku Kiskovým slovám, že „na začiatok novej, lepšej éry nestačí iba zmena vlády“ dodávame: nestačí ani akákoľvek zmena prezidenta, Slovensko potrebuje zmenu vládnutia, návrat k tradičným hodnotám, k slovenskosti.

Čo je slovenskosť?

Definovať slovenskosť práve teraz, keď sa v súvislosti s Kiskovým nástupníctvom objavujú mená ako Radičová, Remišová, či dokonca Ďuriš Nicholsonová, je zrejme užitočné.

Slovenskosť vyplýva z našich tradícií, z našskosti na sviatok i na piatok, robí z nás subjekt dejín a stavia nás vedľa ostatné národy ako rovnocenného partnera. Toto je otázka doktrinálna: u Čechov víťazí pravda, a to aj za podpory vtipu. Maďari hovoria tak, ako chce počuť svet, a konajú, ako to vyhovuje im. Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu – ale aj obchodu.

Otázkou „a čo my“ sa zaoberali viacerí naši myslitelia. Vyzdvihovali slovenskú trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd. Iní videli slovenskú podstatu v skromnosti, v nevýbojnej bojazlivosti a v chudobe ľudí. Jonáš Záborský: „Prečo sa ten náš ľud každého tak bojí, že stojí sťa kravička a on si ho dojí?“ Nech je nám dovolené (bez strachu z NAKA!) spomenúť aj Štúra, ktorý videl ako „prirodzene pekné a čisto ľudské stránky v povahe slovenského národa spevavosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť, pracovitosť, nábožnosť“. Mináč písal o vznešenom odkaze našich dejín stať sa bratom všetkých ľudí. My však naše dejiny nepoznáme, my ich skôr len cítime. Našu podstatu viac ako napísané dejiny formovali rozprávky a kresťanstvo. V Dobšinského rozprávkach víťazí dobro nad zlom často bez toho, že by bolo treba odseknúť čo len jednu dračiu hlavu. Stačí byť dobrým Popolvárom a čakať, kedy pôjde okolo princezná. Boli to naše rozprávkovo-kresťanské dejiny, ktoré nás viedli k ohľaduplnosti, dobru a tichej vzdorovitosti. Prvý rektor ružomberskej univerzity, Poliak Tadeusz Zasępa hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra. U nás sa vskutku nekradlo a donedávna ani nekorumpovalo. U nás aj ľudový hrdina, Jánošík, úplne rozprávkovo zlým boháčom brával a dobrým chudobným dával.

Príklad ministra financií

Poviete si, reči. Ale boli aj skutky. Mikuláš Pružinský bol ministrom financií v rokoch 1939 – 1945. Spolu s guvernérom Karvašom bol v oných časoch pilierom uplatňovania takej politiky, ktorá urobila zo slovenskej koruny „podunajský dolár“. Po vojne ho súdili a odsúdili na sedem rokov väzenia.

V tom čase každý, kto prichádzal do Bratislavy s potravinami, musel za ne zaplatiť „daň na čiare“. Keď daniar zastavil auto a spoznal v ňom ministra financií, iba zasalutoval, ale Pružinský vytiahol z vrecka papier a podal mu ho so slovami, že manželka odvážila klobásy a šunku, ktoré preváža, nech teda koná. A užasnutý financ konal. Ďalším neuveriteľným skutkom ministra bolo podpísanie pokuty za neodvedenú daň sebe samému. Keď ho osobný tajomník upozornil, že ide podpisovať pokutu Mikulášovi Pružinskému, ten bez mrknutia okom odvetil: „Ja som teraz minister financií a nie Pružinský“.

Odchádzajúci Kiska označuje náš terajší štát za „mafiánsky“. Neuvedomuje si, že ryba smrdí od hlavy? V časoch ministra financií Pružinského bol prezidentom muž, ktorému postačovala jedna či dve reverendy.

26. mája 2018.

(Uverejnené v Extraplus 6/2018)

Slovenská koruna: pred 25 rokmi prišla a pred 10 rokmi odišla

Vznik aj zánik slovenskej koruny slávi v tomto roku jubileum. 8. februára 1993, keď už po šiestich týždňoch, teda rýchlejšie, ako sa myslelo, zanikla česko-slovenská menová únia, vznikla slovenská koruna. Do obehu sa dostali kolkované bankovky a desaťkorunová minca kríž – enkolpion, nájdený vo Veľkej Mači, podľa všetkého staroslovenskej proveniencie so zrkadlovým ICXC (Isus Christos). Je to krížik, na ktorom sú tri osoby. Symbolicky sa prvou bankovkou v obehu stala 50-korunáčka s vyobrazením sv. Cyrila a Metoda, ktorá „prišla na svet“ 15. augusta 1993.

Slovenská koruna a nie dukát

O tom, ako sa bude nová slovenská mena volať, sa rozhodovalo vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach koncom septembra 1992. V nedeľu 27. septembra 1992, presne o tretej popoludní objednal Vladimír Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripil na meno novej slovenskej meny, na slovenskú korunu. V tej chvíli sa totiž všetci prítomní mali vyjadriť k názvu meny. Ja som ako prvý skraja navrhol „slovenský dukát“, keďže ma však nikto nepodporil, svoj návrh som stiahol. (Je zaujímavé, že o niekoľko dní na to som kupoval melóny cestou z Bratislavy za Sereďou, a v dobrej nálade mi predavač melónov prezradil, že on vie, že ja som bol za slovenský dukát, a on je zaň tiež.) Ustúpil som aj preto, že pre menovú úniu s Českom, o ktorej sa vtedy myslelo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať obe meny (teda slovenská i česká) korunový základ.

A po tomto akte práve ja a Michal Kováč sme si pripili „na slovenskú korunu“ hneď dvakrát: budúcemu prezidentovi štátu Kováčovi posunul svoj koňak predseda vlády a mne minister financií. Anna Nagyová totiž zabezpečila toľko pohárov s koňakom, koľko bolo členov komisie a keďže Kováčovi posunul svoj koňak predseda vlády, mne minister financií, a tak sme oslávili prichádzajúcu slovenskú korunu s budúcim prezidentom dvakrát.

O tom, aké „obrázky“ budú na slovenských bankovkách a minciach, rozhodlo Predsedníctvo slovenskej vlády (keďže banková rada eľte neexistovala) v decembri 1992 na návrh vtedajšie Ústredia Štátnej banky česko-slovenskej pre Slovenskú republiku. Návrh bol predložený bez alternatív s výnimkou tisíckoruny. Pred Dubčekom dostal prednosť Štefánik, podľa slov Vladimíra Mečiara, predsedu vlády, Dubček ešte „nie je preverený“.

Odchod koruny

Slovenská koruna odišla zo scény v posledný deň roka 2008, euro sme vítali na Nový rok 2009. Slovenská mena totiž ako prvá spomedzi štátov vyšehradskej štvorky oficiálne splnila náročné podmienky na odchod do histórie. Z outsidera sa stal líder, a tak vyše 320 miliónov Európanov platí aj jedno – a dvojeurovou mincou so slovenským dvojkrížom.

Na slávnostnej rozlúčke s korunou ôsmeho januára 2009 v novom Slovenskom národnom divadle, kde odznelo veľa slov, vtedajší maďarský premiér Ferenc Gyurcsányi chcel dokonca „sňať z hlavy klobúk“! Keby ho bol mal. Ale nemal. Predseda slovenskej vlády Robert Ficov v ten večer povedal: „Príbeh slovenskej koruny je úspešný. Naša koruna sa rozlúčila ako dynamická mena, ktorá po horšom začiatku zažila skvelý koniec. A tak namiesto dovidenia, koruna, dnes môžeme povedať ďakujeme ti, koruna“. Prostredníctvom televízneho prenosu mohli počuť všetci, čo povedal luxemburský premiér (neskorší šéf Rady Európy) Jean-Claude Juncker: „Za necelé dve desaťročia, šestnásť rokov, sa Slovensko vymanilo spoza železnej opony, vstúpilo do Európskej únie a dnes, rekordne skoro, ani nie po piatich rokoch, stáva sa členom najmocnejšieho menového zoskupenia, eurozóny.“

Vráti sa slovenská koruna?

Nedávno sa objavili úvahy niektorých ekonomických analytikov, podľa ktorých by bol proces návratu k slovenskej korune pre našu ekonomiku krajiny „nákladný a bolestivý“. V skutočnosti návrat k pôvodnej mene zatiaľ nijaká z krajín eurozóny nevyskúšala, hoci sa takéto snahy občas objavujú vo viacerých štátoch (akútne to bolo napríklad v Grécku).

Riaditeľ portfólia manažmentu z Across Private Investments Andrej Rajčány sa pre TASR vyjadril, že odchod z eurozóny by sprevádzalo výrazné oslabenie meny a spomalenie ekonomického rastu Slovenska. Náklady na vystúpenie z eurozóny by boli vysoké aj preto, že dlhy voči inštitúciám v eurozóne by sa museli vyplatiť v eurách. „A keďže by sa nová mena s veľkou pravdepodobnosťou k euru oslabila, prinieslo by to prudký rast nákladov na obsluhu súkromného a verejného dlhu,“ myslí si analytik XTB Kamil Boros.

Podľa Stanislava Pánisa z J&T Banky proces odchodu z eurozóny by bol komplikovaný a sprevádzaný veľkými neistotami. Zároveň by vraj výrazne podkopal kredibilitu krajiny. Martina V. Solčányiová z NBS zasa upozornila, že nie sú vytvorené nijaké mechanizmy, ako opustiť eurozónu a doplnila: „Keďže zmluva o EÚ nepozná nijaký mechanizmus na odchod krajiny z eurozóny, akýkoľvek pokus o vystúpenie z nej by bol živelný a spojený s masívnou krízou na finančnom trhu“.

Nuž, pamätáme si ešte, čo tvrdili nepriatelia samostatného Slovenska po roku 1990? Vtedajší minister zahraničného obchodu ČSFR Jozef Bakšay hrozil, že ak sa Slovensko oddelí od Česka, jeho mena bude trojnásobne slabšia. A podobných pochybovačných hlasov bolo viac. Napokon sa slovenská mena oddelila od federálnej v kurze 1:1 a jedinou „daňou“ bola desaťpercentná devalvácia slovenskej koruny v lete 1993 (k 10. Júlu). K nej pristúpila NBS na odporúčanie Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky – tí však trvali až na 30 percentách.

Vzniká otázka, prečo sa táto téma v médiách otvára, vari sa chystá Slovensko vystúpiť z eurozóny? Alebo to súvisí s sci-fi úvahami o obnove Československa bez pomlčky a s malým „s“ v názve (a zrejme aj s „malým“ vplyvom Slovenska v obnovenom štáte) a nadväzne na to so „spoločnou menou“ mimo eurozónu? Alebo „naši“ natvrdo uvarení nepriatelia slovenskej samostatnosti chcú aj takto podceňovať hospodársku kapacitu Slovenska? Lebo veď mena je naozaj ako plachá srnka, treba s ňou zaobchádzať obozretne.

Experti, ktorých sme citovali, majú pravdu iba v tom, že mechanizmy na návrat k pôvodnej mene neexistujú, nie sú vytvorené. Tie však neexistovali ani pri delení Česko-Slovenska, no vzhľadom na vzniknutú situáciu sa vytvorili.

Eurozóna nie je optimálnou menovou oblasťou

Pozrime sa však na problém zo širšieho hľadiska. Kríza spred desiatich rokov jasne ukázala, že Európska únia nie je nijakou „optimálnou menovou oblasťou“. Existuje teória optimálnej menovej oblasti, ktorá sa spája s menami nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu za r. 1999: Roberta A. Mundella, Ronalda I. McKinnona a P. B. Kennena, ktorí položili jej základy v 60. rokoch 20. storočia. Sústreďuje sa na analýzu prínosov a nákladov, ktoré bezprostredne súvisia s vytváraním menovej únie. Pravda, základné ekonomické charakteristiky optimálnych menových oblastí sú stavané skôr na „skúmanie možností menovej integrácie“ ako možností „menovej separácie“. Napriek tomu história pozná veľa menových únií, ktoré vznikali, aj zanikali. Najstaršou bola Latinská peňažná (ale aj menové či mincová) únia medzi Francúzskom, Švajčiarskom, Belgickom a Talianskom, založená v r. 1865, keď v r. 1868 do nej vstúpilo aj Grécko. „Zákonným“ platidlom v nej boli mince z drahých kovov. Táto únia vydržala do r. 1914. Škandinávska peňažná únia jestvovala v r. 1872 – 1892 (formálne až do r. 1931) medzi Švédskom, Dánskom a Nórskom. Obe únie skončili neúspešne. Iba šesť týždňov trvala aj menová únia medzi Slovenskom a Českom (od 1. januára do 8. februára 1993).

Všetko je dnes veda a nemožno dopredu vyhlásiť, že niečo sa nedá. Jednostranný výstup z eurozóny najmä v prípade „plachej srnky“, akou je Slovensko, je pravdepodobne z oblasti sci-fi. Zatiaľ je zbytočné hovoriť o nákladoch, stratách a ziskoch. Keď taký čas príde, budú tieto otázky aktuálne

22. júna 2018.

(Uverejnené v SNN)

Obnovujem webovú stránku

Obnovujem webovú stránku

Vážení priatelia, dnes, 19. júla 2018 sa mi za pomoci vzácnych ľudí z Hornej Nitry podarilko opäť oživiť moju webovú stránku. Hádam už natrvalo. Marián Tkáč