Spoliehajú sa Rusi na Slovákov?

Pri pamätnej tabuli na Vajanského nábreží pri spomienke na 321. výročie návštevy ruského cára Petra Veľkého som 19. júna povedal: „Dnes sme tu aj s túžbou, aby slovensko-ruské vzťahy neochladli. Nuž nevieme, či sa dnes Rusi spoliehajú na Slovákov, ale my, Slováci, sa na Rusov spoliehame stále a budeme sa spoliehať aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.“

Zdá sa, že odpoveď odznela už zhruba desať dní predtým, na Petrohradskom medzinárodnom ekonomickom fóre 2019.  Hlavným rečníkom tam bol ruský prezident Vladimír Putin, druhým v poradí šéf Činy Si Ťin-pching, ktorého slová možno zhrnúť do otázky smerom k Putinovi: „Nenecháte nás v štichu?“

A čo Putin? Ten v piatok 7. júna 2019 oznámil z hlavnej tribúny fóra celému svetu, že Rusko už neuznáva vzniknutý systém nadvlády USA a zverejnil doktrínu globálnej konfrontácie s USA. Spája sa pritom s Čínou a celým zbytkom sveta, s tými jeho časťami, ktoré nestratili svoju vôľu zachrániť sa pred americkým jarmom a hľadajú silu, ku ktorej by sa mohli primknúť. Oznámil, že na svete sú oficiálne dva bloky, tí, čo sú s USA, a tí, ktorí sú proti nim a Rusko je s tými, ktorí sú proti USA. Je isté, že keby Rusko nebolo vďaka Putinovi v epicentre procesu globálnych transformácií, USA by dávno zlomili Čínu ekonomicky, vojensky, i politicky. To preto tá čínska otázka: „Nenecháte nás v štichu?“

Nová ruská doktrína sa samozrejme veľmi dotýka aj Slovenska. Tesne pred vystúpením Putina (v stredu 5. júna v anglickom Porstmouthe a vo štvrtok 6. júna v Normandii) organizovali západní spojenci za účasti anglickej kráľovnej i Donalda Trumpa oslavy 75. výročia vylodenia spojeneckých vojsk. Osláv sa zúčastnilo asi 30-tisíc návštevníkov. Bol tam aj francúzsky prezident Macron, aj britská premiérka Mayová a ďalší, za Slovensko podpredseda vlády Richard Raši. A to sa veru mnohým u nás nepáčilo. Napríklad „prelietavému“ poslancovi Jánovi Budajovi či „obrancovi“ Slovenska Jaroslavovi Naďovi.

Lebo na tieto oslavy bol pozvaný predseda slovenskej vlády Peter Pellegrini, ako jeden z predstaviteľov 16 krajín sveta, pričom údajne svoju účasť predbežne potvrdil. Ale potom dostal „termín“ od Putina, čo vyvolalo určitý chaos na našej politickej scéne. Zúrili aj „slobodumilujúci“ novinári a zazlievali aj bývalému prezidentovi, že nezaskočil za Pellegriniho. Ten by bol býval do Normandie išiel – keby „tri – štyri mesiace pred tým dostal oznámenie, že takáto akcia je.“ Niektorí blogeri nevychádzali z rozhorčeného údivu a pýtali si, či vari skutočne Andrej Kiska nevedel, že už 75 rokov sa vždy 6. júna oslavuje a pripomína vylodenie sa spojencov v Normandii? Nuž nevedel.

Pre Slovensko je významné, že Pellegrini uprednostnil pozvanie od Putina. Ako povedal, bola to pre neho pocta, že dostal šancu vystúpiť na fóre po boku Putina a Si Ťin-pchinga. To, čo povedal nie je teraz podstatné (vytešoval sa z Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj“). Dôležité je, že popri prezidentoch Arménska a Bulharska, Sarkissiana a Radevova, mohol si osobne vypočuť aj predstaviteľ Slovenska, že „tí, čo sú s USA sú na jednej strane, a Rusko je s tými, ktorí sú proti USA.“ Počas osobného stretnutia ho Vladimír Putin uistil, že záujmom Ruska nie je poškodiť Slovensko. Kto vie čítať medzi riadkami, chápe, že… Rusi sa teda naďalej „spoliehajú na Slovákov“, a my sa môžeme spoliehať na nich aj teraz, aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.

Reč pri príležitosti 321. výročia návštevy Petra Veľkého v Bratislave

Prečo sme dnes práve tu?

… lebo slovensko-ruské vzťahy sú dávne, ak nie pradávne, a my nechceme na ne rezignovať.

A tie vzťahy vždy boli obojsmerné.

Už na pôde Kyjevskej Rusi žil a zomrel jeden z prvých svätcov nášho národa; ostatky Mojseja Uhrina, ktorý sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku a umrel v roku 1043, sú uložené v kyjevskej Pečorskej Lavre.

Iný našinec, Michal Baluďanský, bol zakladateľom a prvým rektorom Petrohradskej univerzity  v rokoch 1819 – 1821. Dušan Makovický sa staral o Leva Tolstého. A zakladateľ Tatrabanky Rudolf Krupec podieľal sa na konci 19. storočia ako vrchný železničný inžinier na výstavbe železnice Kutaisi-Baku a Zakaspickej železnice. A ak dnes žijú v Rusku Francisciovci, sú to potomkovia Fedora Francisciho, syna nášho slávneho Janka Francisciho, zakladateľa Matice slovenskej, ktorý ako učiteľ nemeckého jazyka pôsobil v Rusku a umrel v Moskve 27. júla 1938. Mal troch synov, Sergeja, Dmitrija, Leonida a dcéru Elenu.

Slovenská verejnosť dnes skoro nič nevie o finančnej pomoci Rusov slovenskému národu v časoch najtvrdšej maďarizácie na sklonku 19. storočia. Veľkú zásluhu na tom mali predovšetkým Michail Fedorovič Rajevský, pravoslávny kňaz na ruskom veľvyslanectve vo Viedni, zároveň zakladajúci člen Matice slovenskej, a najmä Vladimír Ivanovič Lamanský, profesor slovanských dejín a literatúr na univerzite v Petrohrade. Táto pomoc dosahovala v rokoch 1880-1883 ročne 3000-4000 rubľov.

Prečo sme však práve dnes, 19. júna 2019, práve tu?

V júni – tri dni od 18. do 20. júna 1698 – pred 321 rokmi, strávil v našom hlavnom meste vtedy 26-ročný ruský cár Peter Veľký, ktorý sa narodil tiež v júni, 9. júna 1672.

Peter Veľký, ktorý cestoval po Európe inkognito, prišiel sem na pozvanie grófa Jána Pálffyho, kapitána Bratislavského hradu, aby sa tu nakrátko priučil stavbe lodí a z Bratislavy do Petrohradu s ním odcestovali štyria lodní majstri. Ruské lode, možno aj kozmické, majú aj slovenské črty.

A už o 210 rokov skôr, v roku 1488, Petrov predchodca, cár Ivan III. žiadal od nášho kráľa Mateja takých odborníkov, čo by vedeli nielen liať delá, strieľať z nich a dobýjať pevnosti, ale aj baníkov a hutníkov, ktorí vedia z rúd oddeľovať zlato a striebro.

O našej blízkosti svedčia aj naše štátne vlajky s bielo-modro-červenou trikolórou. Ruská sa zrodila práve v čase Petrovho cestovania po Európe podľa holandskej farebnej predlohy, a naša v časoch Ľudovíta Štúra, ktorý sa vyznal zo svojho vzťahu k Rusku v diele Slovanstvo a svet budúcnosti.

Stojíme pred tabuľou, ktorú pred piatimi rokmi, 16. októbra 2014, odhalil svetoznámy režisér Nikita Michalkov, prezident Ruského fondu kultúry, ktorý sa finančne spolupodieľal na jej vytvorení. Prítomný ruský minister kultúry Vladimir Medinskij vtedy zdôraznil aj to, že blízke vzťahy mali Slováci a Rusi nielen v dávnejšej histórii, ale aj počas nedávnejších dejín. Vieme a „vidíme“ to pri pohľade na majestátny Slavín.

Dnes sme tu aj s túžbou, aby slovensko-ruské vzťahy neochladli.

Nuž nevieme, či sa Rusi spoliehajú na Slovákov, ale my, Slováci, sa na Rusov spoliehame stále a budeme sa spoliehať aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.

Marián Tkáč

Čo sme dlžní Európe?

Čo sme dlžní Európe?

Pápež sv. Ján Pavol II. na audiencii 9. novembra 1996 vyslovil na našu adresu prorocké slová: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“

Jeho rodák, bývalý rektor ružomberskej Katolíckej univerzity Tadeusz Zasępa sa zase vyjadril, že dejiny slovenského národa sú kontinuitou dobra. Áno, ohľaduplnosť, dobromyseľnosť, spravodlivosť, trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd, to sú tisícročím overené slovenské vlastnosti, to je oná slovenskosť, čo z nás robí osobitný subjekt dejín.

Podľa Zasępu nijaký iný národ nemá takú pesničku, ako Slováci – ide o pieseň o dvoch vlastiach (nuž, asi preto sme my, Slováci, navonok málo vlasteneckí, lebo delíme svoju lásku medzi dve vlasti: Slovensko a nebo?).

Neodkázal nám sv. Ján Pavol II. práve na to, že Európa v treťom tisícročí očakáva od nás, počtom neveľkého národa, že ju presvedčíme o potrebe lásky k vlasti i k Bohu zároveň. Že práve teraz Európa i svet potrebuje vrátiť do politiky Boha. A my to dokážeme.

  1. apríla 2019.
Je potrebné prehodnotiť, či Európa nemá priveľa kompetencií na úkor národných štátov

Je potrebné prehodnotiť, či Európa nemá priveľa kompetencií na úkor národných štátov

Ako bývalý predseda ste stáli na čele Matice slovenskej. V rámci tejto inštitúcie ste sa snažili o rozvoj vlastenectva. Akým spôsobom chcete vlastenectvo rozvíjať z postu europoslanca po Vašom prípadnom zvolení?

Vo funkcii predsedu Matice slovenskej som bol presne sedem rokov a jeden deň a v tom čase som sa naozaj usilovať napĺňať slová Janka Francisciho, ktoré vložil do prvých matičných stanov, prijatých v roku 1863: Matica je „jednotou milovníkov národa a života slovenského.“ Už teda nie som úradne „šéfom milovníkov národa a života slovenského,“ ale milovníkom tohto národa a jeho života som ostal. Napriek tomu, že svet nepotrebuje našu históriu ani národ, ale – asi – naše územie kvôli najväčším zásobám pitnej vody v Európe, predsa len ako europoslanec by som vo svojej prvej reči v Bruseli či v Štrasburgu upozornil Európanov na to, že milovať svoj „národ“ nestačí, že treba milovať aj jeho „život“, lebo je v tom veľký rozdiel. Každý sa totiž narodí do určitého národa, za čo, pravdaže nemôže. Ale za to, ako sa správa, aký „život“ žije, za to už môže. Že „život slovenský“, to je „slovenskosť,“ ktorá z nás robí subjekt a stavia nás vedľa ostatné národy ako ich rovnocenného partnera. Budem teda nástojčivo ponúkať Európe to, čo život slovenský obnáša a čo by mala v záujme svojho prežitia akceptovať aj Európa: ohľaduplnosť, dobromyseľnosť, spravodlivosť, trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd. Citoval by som iného predsedu Matice, Vladimíra Mináča, že stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom značí stať sa bratom všetkých ľudí. Oznámil by som Európe, že náš koreňmi národ roľníkov, ktorí viac ako iní spolupracujú s Bohom, lebo on má popri roľníkoch a pôde najväčší podiel na dobrom výsledku práce, poznačilo kresťanstvo. Dozvedeli by sa aj to, že rektor ružomberskej Katolíckej univerzity, Tadeusz Zasępa, pôvodom Poliak, hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra. Podľa neho nijaký iný národ nemá takú pesničku, ako Slováci, ide o pieseň o dvoch vlastiach. Že sú Slováci sú navonok preto málo vlasteneckí, lebo delia svoju lásku medzi dve vlasti: Slovensko a nebo. Ak sa sv. Ján Pavol II. nemýlil, toto od nás, Slovákov očakáva Európa v treťom tisícročí.

Aké najväčšie nedostatky pri fungovaní EÚ vnímate aktuálne v súvislosti s podporou vlastenectva?

Európa chce silou-mocou, teda nasilu byť „nevlastenecká,“ akoby chcela čo najskôr vymeniť svojich občanov za ľudí iných a inakších. V rámci svojej predvolebnej kampane Štefan Harabin často spomínal slová staršieho Busha, bývalého prezidenta USA, ktorý už pred 30 rokmi oznamoval, že Amerika chce inú Európu, Európu iných národov, jazykov a štátov. Nuž a je to teraz tu. „Ktosi“ naozaj nechce Európu „bielych mužov a žien“ a aj keď sa stredná Európa – teda aspoň niektorí z jej politikov – zubami-nechtami tomu bránia, ja počujem silné a naliehavé klopanie na dvere: „Ste povinní nás prijať, dať nám bývanie a sociálne dávky, odstúpiť od tradičných foriem rodiny, prispôsobiť sa nám!“ Byť Európanom a zároveň Slovákom, Maďarom, Poliakom, akoby to bol prežitok. Aby sa tento rastúci trend zastavil, strany národno-kresťansko-sociálne, kam patrí aj KDŽP by mali, ba musia byť v Európskom parlamente.

Aký je Váš postoj k tzv. jadru EÚ?

Nuž to, čomu aj naši politici hovoria „jadro“, je bývalá Franská ríša, ktorá ako vieme, skladala sa z dnešného Francúzska a Nemecka. A ako vieme, alebo mali by sme vedieť, našim predkom nemohli Frankovia odpustiť úspechy, ktoré dosiahli pozvaním misionárov zo Solúna našimi vladármi, Rastislavom, Svätoplukom a Koceľom. Po povýšení starej slovenčiny na štvrtý bohoslužobný jazyk rímskym Hadrianom, uväznili Metoda, oslepili Rastislava, zajali aj Svätopluka, ktorý sa im ľstivo pomstil, a tak naňho nasadili Vichinga, ktorý zasadne zmenil naše dejiny. A mám pokračovať až po Mníchov 1938 a jeho dôsledky na naše ďalšie dejiny? Francúz Daladier v spolupráci s Britom Chamberleinom leštili kľučky na Hitlerových dverách a nás nechali Nemcom napospas, aby vtedajší naši politici ťahali gaštany z ohňa. Aj preto, že som bol pri zrode slovenskej štátnej samostatnosti, že som zakladal Národnú banku Slovenska a privádzal na svet slovenskú korunu, viem, aké to boli ťažké riešenia. Vari sme ich zvládli len preto, aby sme teraz o ne ľahko prišli? Európska únia má ostať takým spolkom, akým bola na začiatku: úniou národov, ktoré chcú hospodársky spolupracovať, navzájom si pomáhať, chrániť hranice svojho „spoločného domova“ a nie za každú cenu rozkazovať, zakazovať či prikazovať. Možno treba prehodnotiť, či Európa nemá priveľa kompetencií na úkor národných štátov. O takú Európu, kde každý národ by ostal sám sebou, sa chcem v budúcich piatich rokoch usilovať.

Ste kandidátom Kresťanskej demokracie – Život a prosperita. Ktoré kresťanské hodnoty je podľa Vás potrebné v EÚ posilniť?

Je to v názve strany, za ktorú mám česť kandidovať: život v najširšom slova zmysle, ako základné ľudské právo od počatia po prirodzenú smrť a rodina muža a ženy, ktorí spolu a s Božím požehnaním jediní udržujú na zemi život. A prosperita pre všetkých vyžaduje dôsledné uplatňovanie princípov sociálnej trhovej ekonomiky a nie bezbrehý liberalizmus. Určite by som upozorňoval na roztváranie nožníc medzi chudobou a bohatstvom všeobecne, a v rámci regiónov Európy zvlášť. Za rovnakú prácu by mali mať všetci Európania v princípe rovnaké ohodnotenie, a za rovnaké peniaze by mali mať možnosť nakupovať rovnako kvalitné výrobky, vrátane potravín.

Česi vnímajú zvolenie liberálky Zuzany Čaputovej za znak toho, že Slovensko už nie je tak katolícke, ako sa doteraz predpokladalo. Čo si o tom myslíte vy? Vytráca sa zo Slovenska viera, ako sa o tom snažia presvedčiť niektoré médiá?

Česi? Myslíte onoho quasikňaza Halíka? Ten si to tak praje, lebo on, ale aj niektorí jeho slovenskí „kolegovia“ veria a presadzujú liberalizmus aj do katolíckej cirkvi, kam naozaj nepatrí. Slovensko ešte stále je katolícke v plnom význame tohto slova. Teda paradoxne zopakujem, čo som už povedal: sme národom ohľaduplným, dobromyseľným, spravodlivým, trpezlivým, hrdinsky znášame všetky možné krivdy… Ak sa toho dá pomenovať liberalizmom, tak sme čoraz väčšmi katolíkmi-liberálmi, a toto je to nebezpečenstvo. A škoda, že si to niektoré katolícke kruhy, katolícki „intelektuáli“ neuvedomujú. Pre nich je prezidentská kaplnka len nutnou relikviou Grassalkovičovho paláca a nie miestom rozjímania a vzývania Svätého Ducha. Naše slovenské povahové črty sú takto výbornou pôdou pre svet liberálnych až libertariálnych médií, každý vie (ale nepovie) kým platených. Čoraz silnejšie nás ovláda na rozdiel od Izraela, USA či Ruska u nás tolerovaný tretí sektor. Každý vie kým platený. Žiaľbohu aj našou vládou, čo je v rozpore s tým, že má ísť – na papieri – o „mimovládne organizácie“, teda nezávislé od vlády. Slováci sú veľmi dobrý materiál na vymývanie mozgov a premyslené presadzovanie akejsi nedefinovanej „slušnosti“, boja proti akémusi „zlu“. Pričom neslušne sa správajú práve tí, ktorí slušnosť hlásajú a vykrikujú po uliciach a zlo rozširujú práve oni: akýsi žiak Hodál, ktorý nenávistne zaútočil na všetko národné a vysmial sa z nás, lebo on, či jeho rodičia sú platení Sorosom a nemusia „jesť ako prasatá“, študuje na gymnáziu, v ktorom učí emeritný katolícky arcibiskup a šéfuje mu zať môjho predchodcu na poste predsedu Matice. Tešte sa halíkovci! Nie, viera sa nevytráca, len podaktorí, a to aj učitelia cirkví neučia im zverený ľud, že cesta do večnosti je konzervatívna, vedie cez dodržiavanie princípov desatora na zemi. Akoby všetci chceli, aby z nás pocit „holubičieho národa“ neexpiroval, ba najradšej by z nás učinili aj „ovce a baranov.“ Nuž, ale my vieme, že pre život, a to aj večný, je potrebné byť aj holubmi, ale aj hadmi.

Uverejnené v Hlavných správach 10. apríla 2019

Kádre rešajut vsjo, hovorieval Stalin

Do roku 1989 o personálnej politike rozhodovala všemocná komunistická strana, ktorá sa pridŕžala hesla Josefa Visarionoviča Stalina, lídra boľševického ZSSR: „Kádre rešajut vsjo, kádre rozhodujú o všetkom!“

Po roku 1989, keď sa viac komunisti nemohli starať o výchovu „kádrov“, postupne vyrastal až nenápadne dospel nový fenomén na našej scéne, celá plejáda organizácií nazývaných ako „mimovládne“, či ako „tretí sektor“. Sú tu a nestačíme sa čudovať, aký majú vplyv. Všetko vedia, všade boli, všetko usmerňujú a zasahujú do všetkého možného, prebrali úlohu všemocnej strany osobitne v „kádrovej politike“. Dnes je tretí sektor akýmsi priemyselným odvetvím výroby a likvidácie ľudí. Je prípravkou „kádrových rezerv“, teda politikov, ktorí práve prichádzajú a budú prichádzať, a my sa neprestaneme čudovať.

Lebo majú na to peniaze. Odkiaľ?

Aj z dvoch percent, ale predovšetkým z rozličných nadnárodných „zdrojov“, napríklad od Sorosa a spriatelených „firiem“, a keďže kto platí, ten riadi, všetko, čo tretí sektor robí, teda najmä svoju „kádrovú politiku“ robí celkom prirodzene v záujme nadnárodných štruktúr. Ale „náš“ tretí sektor má peniaze aj z našich daní, pretože smerácka vláda ho v poslednom čase podporila miliónmi eur. Pritom ide o mimovládne organizácie, po anglicky Non Governement Organisation – NGO – teda organizácie, ktoré by mali byť nezávislé od vlády a jej štruktúr. A tak paradox? Na strane príjmov nezávislé nie sú, ale pokiaľ ide o ich „produkty“, tu je nezávislosť zaručená, ba naopak, slovenské mimovládky intenzívne sťažujú smerákom vládnutie. Tak im nerozumným treba? A či je to morálne? A čo je v kapitalizme morálne?

Najhoršie je, že kádrová politika „nášho“ neostalinského tretieho sektora je protiľudová a protinárodná. Usiluje sa, aby sa z politiky čím prv vytratili osobnosti, ktoré v živote niečo dokázali, a to aj v krízových situáciách napríklad pri vzniku tohto štátu a jeho inštitúcií. Osobnosti, ktoré by aj dnes vedeli zaujať pre spoločnosť hodnotový postoj. Takí ľudia by mali viesť národ a štát, byť prezidentmi, poslancami, členmi vlád. Vzdelaní, skúsení, tolerantní, pripravení spolupracovať navzájom, aj s predstaviteľmi iných národov. Zdá sa však, že sponzori našich neostalinistov potrebujú pravý opak. Ľudí bez vzdelania, bez skúsenosti, bez tolerancie a bez chrbtových kostí.

Marián Tkáč

  1. apríla 2019.