Čo sme dlžní Európe?

Čo sme dlžní Európe?

Pápež sv. Ján Pavol II. na audiencii 9. novembra 1996 vyslovil na našu adresu prorocké slová: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“

Jeho rodák, bývalý rektor ružomberskej Katolíckej univerzity Tadeusz Zasępa sa zase vyjadril, že dejiny slovenského národa sú kontinuitou dobra. Áno, ohľaduplnosť, dobromyseľnosť, spravodlivosť, trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd, to sú tisícročím overené slovenské vlastnosti, to je oná slovenskosť, čo z nás robí osobitný subjekt dejín.

Podľa Zasępu nijaký iný národ nemá takú pesničku, ako Slováci – ide o pieseň o dvoch vlastiach (nuž, asi preto sme my, Slováci, navonok málo vlasteneckí, lebo delíme svoju lásku medzi dve vlasti: Slovensko a nebo?).

Neodkázal nám sv. Ján Pavol II. práve na to, že Európa v treťom tisícročí očakáva od nás, počtom neveľkého národa, že ju presvedčíme o potrebe lásky k vlasti i k Bohu zároveň. Že práve teraz Európa i svet potrebuje vrátiť do politiky Boha. A my to dokážeme.

  1. apríla 2019.
Je potrebné prehodnotiť, či Európa nemá priveľa kompetencií na úkor národných štátov

Je potrebné prehodnotiť, či Európa nemá priveľa kompetencií na úkor národných štátov

Ako bývalý predseda ste stáli na čele Matice slovenskej. V rámci tejto inštitúcie ste sa snažili o rozvoj vlastenectva. Akým spôsobom chcete vlastenectvo rozvíjať z postu europoslanca po Vašom prípadnom zvolení?

Vo funkcii predsedu Matice slovenskej som bol presne sedem rokov a jeden deň a v tom čase som sa naozaj usilovať napĺňať slová Janka Francisciho, ktoré vložil do prvých matičných stanov, prijatých v roku 1863: Matica je „jednotou milovníkov národa a života slovenského.“ Už teda nie som úradne „šéfom milovníkov národa a života slovenského,“ ale milovníkom tohto národa a jeho života som ostal. Napriek tomu, že svet nepotrebuje našu históriu ani národ, ale – asi – naše územie kvôli najväčším zásobám pitnej vody v Európe, predsa len ako europoslanec by som vo svojej prvej reči v Bruseli či v Štrasburgu upozornil Európanov na to, že milovať svoj „národ“ nestačí, že treba milovať aj jeho „život“, lebo je v tom veľký rozdiel. Každý sa totiž narodí do určitého národa, za čo, pravdaže nemôže. Ale za to, ako sa správa, aký „život“ žije, za to už môže. Že „život slovenský“, to je „slovenskosť,“ ktorá z nás robí subjekt a stavia nás vedľa ostatné národy ako ich rovnocenného partnera. Budem teda nástojčivo ponúkať Európe to, čo život slovenský obnáša a čo by mala v záujme svojho prežitia akceptovať aj Európa: ohľaduplnosť, dobromyseľnosť, spravodlivosť, trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd. Citoval by som iného predsedu Matice, Vladimíra Mináča, že stať sa skutočným Slovákom, úplným Slovákom značí stať sa bratom všetkých ľudí. Oznámil by som Európe, že náš koreňmi národ roľníkov, ktorí viac ako iní spolupracujú s Bohom, lebo on má popri roľníkoch a pôde najväčší podiel na dobrom výsledku práce, poznačilo kresťanstvo. Dozvedeli by sa aj to, že rektor ružomberskej Katolíckej univerzity, Tadeusz Zasępa, pôvodom Poliak, hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra. Podľa neho nijaký iný národ nemá takú pesničku, ako Slováci, ide o pieseň o dvoch vlastiach. Že sú Slováci sú navonok preto málo vlasteneckí, lebo delia svoju lásku medzi dve vlasti: Slovensko a nebo. Ak sa sv. Ján Pavol II. nemýlil, toto od nás, Slovákov očakáva Európa v treťom tisícročí.

Aké najväčšie nedostatky pri fungovaní EÚ vnímate aktuálne v súvislosti s podporou vlastenectva?

Európa chce silou-mocou, teda nasilu byť „nevlastenecká,“ akoby chcela čo najskôr vymeniť svojich občanov za ľudí iných a inakších. V rámci svojej predvolebnej kampane Štefan Harabin často spomínal slová staršieho Busha, bývalého prezidenta USA, ktorý už pred 30 rokmi oznamoval, že Amerika chce inú Európu, Európu iných národov, jazykov a štátov. Nuž a je to teraz tu. „Ktosi“ naozaj nechce Európu „bielych mužov a žien“ a aj keď sa stredná Európa – teda aspoň niektorí z jej politikov – zubami-nechtami tomu bránia, ja počujem silné a naliehavé klopanie na dvere: „Ste povinní nás prijať, dať nám bývanie a sociálne dávky, odstúpiť od tradičných foriem rodiny, prispôsobiť sa nám!“ Byť Európanom a zároveň Slovákom, Maďarom, Poliakom, akoby to bol prežitok. Aby sa tento rastúci trend zastavil, strany národno-kresťansko-sociálne, kam patrí aj KDŽP by mali, ba musia byť v Európskom parlamente.

Aký je Váš postoj k tzv. jadru EÚ?

Nuž to, čomu aj naši politici hovoria „jadro“, je bývalá Franská ríša, ktorá ako vieme, skladala sa z dnešného Francúzska a Nemecka. A ako vieme, alebo mali by sme vedieť, našim predkom nemohli Frankovia odpustiť úspechy, ktoré dosiahli pozvaním misionárov zo Solúna našimi vladármi, Rastislavom, Svätoplukom a Koceľom. Po povýšení starej slovenčiny na štvrtý bohoslužobný jazyk rímskym Hadrianom, uväznili Metoda, oslepili Rastislava, zajali aj Svätopluka, ktorý sa im ľstivo pomstil, a tak naňho nasadili Vichinga, ktorý zasadne zmenil naše dejiny. A mám pokračovať až po Mníchov 1938 a jeho dôsledky na naše ďalšie dejiny? Francúz Daladier v spolupráci s Britom Chamberleinom leštili kľučky na Hitlerových dverách a nás nechali Nemcom napospas, aby vtedajší naši politici ťahali gaštany z ohňa. Aj preto, že som bol pri zrode slovenskej štátnej samostatnosti, že som zakladal Národnú banku Slovenska a privádzal na svet slovenskú korunu, viem, aké to boli ťažké riešenia. Vari sme ich zvládli len preto, aby sme teraz o ne ľahko prišli? Európska únia má ostať takým spolkom, akým bola na začiatku: úniou národov, ktoré chcú hospodársky spolupracovať, navzájom si pomáhať, chrániť hranice svojho „spoločného domova“ a nie za každú cenu rozkazovať, zakazovať či prikazovať. Možno treba prehodnotiť, či Európa nemá priveľa kompetencií na úkor národných štátov. O takú Európu, kde každý národ by ostal sám sebou, sa chcem v budúcich piatich rokoch usilovať.

Ste kandidátom Kresťanskej demokracie – Život a prosperita. Ktoré kresťanské hodnoty je podľa Vás potrebné v EÚ posilniť?

Je to v názve strany, za ktorú mám česť kandidovať: život v najširšom slova zmysle, ako základné ľudské právo od počatia po prirodzenú smrť a rodina muža a ženy, ktorí spolu a s Božím požehnaním jediní udržujú na zemi život. A prosperita pre všetkých vyžaduje dôsledné uplatňovanie princípov sociálnej trhovej ekonomiky a nie bezbrehý liberalizmus. Určite by som upozorňoval na roztváranie nožníc medzi chudobou a bohatstvom všeobecne, a v rámci regiónov Európy zvlášť. Za rovnakú prácu by mali mať všetci Európania v princípe rovnaké ohodnotenie, a za rovnaké peniaze by mali mať možnosť nakupovať rovnako kvalitné výrobky, vrátane potravín.

Česi vnímajú zvolenie liberálky Zuzany Čaputovej za znak toho, že Slovensko už nie je tak katolícke, ako sa doteraz predpokladalo. Čo si o tom myslíte vy? Vytráca sa zo Slovenska viera, ako sa o tom snažia presvedčiť niektoré médiá?

Česi? Myslíte onoho quasikňaza Halíka? Ten si to tak praje, lebo on, ale aj niektorí jeho slovenskí „kolegovia“ veria a presadzujú liberalizmus aj do katolíckej cirkvi, kam naozaj nepatrí. Slovensko ešte stále je katolícke v plnom význame tohto slova. Teda paradoxne zopakujem, čo som už povedal: sme národom ohľaduplným, dobromyseľným, spravodlivým, trpezlivým, hrdinsky znášame všetky možné krivdy… Ak sa toho dá pomenovať liberalizmom, tak sme čoraz väčšmi katolíkmi-liberálmi, a toto je to nebezpečenstvo. A škoda, že si to niektoré katolícke kruhy, katolícki „intelektuáli“ neuvedomujú. Pre nich je prezidentská kaplnka len nutnou relikviou Grassalkovičovho paláca a nie miestom rozjímania a vzývania Svätého Ducha. Naše slovenské povahové črty sú takto výbornou pôdou pre svet liberálnych až libertariálnych médií, každý vie (ale nepovie) kým platených. Čoraz silnejšie nás ovláda na rozdiel od Izraela, USA či Ruska u nás tolerovaný tretí sektor. Každý vie kým platený. Žiaľbohu aj našou vládou, čo je v rozpore s tým, že má ísť – na papieri – o „mimovládne organizácie“, teda nezávislé od vlády. Slováci sú veľmi dobrý materiál na vymývanie mozgov a premyslené presadzovanie akejsi nedefinovanej „slušnosti“, boja proti akémusi „zlu“. Pričom neslušne sa správajú práve tí, ktorí slušnosť hlásajú a vykrikujú po uliciach a zlo rozširujú práve oni: akýsi žiak Hodál, ktorý nenávistne zaútočil na všetko národné a vysmial sa z nás, lebo on, či jeho rodičia sú platení Sorosom a nemusia „jesť ako prasatá“, študuje na gymnáziu, v ktorom učí emeritný katolícky arcibiskup a šéfuje mu zať môjho predchodcu na poste predsedu Matice. Tešte sa halíkovci! Nie, viera sa nevytráca, len podaktorí, a to aj učitelia cirkví neučia im zverený ľud, že cesta do večnosti je konzervatívna, vedie cez dodržiavanie princípov desatora na zemi. Akoby všetci chceli, aby z nás pocit „holubičieho národa“ neexpiroval, ba najradšej by z nás učinili aj „ovce a baranov.“ Nuž, ale my vieme, že pre život, a to aj večný, je potrebné byť aj holubmi, ale aj hadmi.

Uverejnené v Hlavných správach 10. apríla 2019

Kádre rešajut vsjo, hovorieval Stalin

Do roku 1989 o personálnej politike rozhodovala všemocná komunistická strana, ktorá sa pridŕžala hesla Josefa Visarionoviča Stalina, lídra boľševického ZSSR: „Kádre rešajut vsjo, kádre rozhodujú o všetkom!“

Po roku 1989, keď sa viac komunisti nemohli starať o výchovu „kádrov“, postupne vyrastal až nenápadne dospel nový fenomén na našej scéne, celá plejáda organizácií nazývaných ako „mimovládne“, či ako „tretí sektor“. Sú tu a nestačíme sa čudovať, aký majú vplyv. Všetko vedia, všade boli, všetko usmerňujú a zasahujú do všetkého možného, prebrali úlohu všemocnej strany osobitne v „kádrovej politike“. Dnes je tretí sektor akýmsi priemyselným odvetvím výroby a likvidácie ľudí. Je prípravkou „kádrových rezerv“, teda politikov, ktorí práve prichádzajú a budú prichádzať, a my sa neprestaneme čudovať.

Lebo majú na to peniaze. Odkiaľ?

Aj z dvoch percent, ale predovšetkým z rozličných nadnárodných „zdrojov“, napríklad od Sorosa a spriatelených „firiem“, a keďže kto platí, ten riadi, všetko, čo tretí sektor robí, teda najmä svoju „kádrovú politiku“ robí celkom prirodzene v záujme nadnárodných štruktúr. Ale „náš“ tretí sektor má peniaze aj z našich daní, pretože smerácka vláda ho v poslednom čase podporila miliónmi eur. Pritom ide o mimovládne organizácie, po anglicky Non Governement Organisation – NGO – teda organizácie, ktoré by mali byť nezávislé od vlády a jej štruktúr. A tak paradox? Na strane príjmov nezávislé nie sú, ale pokiaľ ide o ich „produkty“, tu je nezávislosť zaručená, ba naopak, slovenské mimovládky intenzívne sťažujú smerákom vládnutie. Tak im nerozumným treba? A či je to morálne? A čo je v kapitalizme morálne?

Najhoršie je, že kádrová politika „nášho“ neostalinského tretieho sektora je protiľudová a protinárodná. Usiluje sa, aby sa z politiky čím prv vytratili osobnosti, ktoré v živote niečo dokázali, a to aj v krízových situáciách napríklad pri vzniku tohto štátu a jeho inštitúcií. Osobnosti, ktoré by aj dnes vedeli zaujať pre spoločnosť hodnotový postoj. Takí ľudia by mali viesť národ a štát, byť prezidentmi, poslancami, členmi vlád. Vzdelaní, skúsení, tolerantní, pripravení spolupracovať navzájom, aj s predstaviteľmi iných národov. Zdá sa však, že sponzori našich neostalinistov potrebujú pravý opak. Ľudí bez vzdelania, bez skúsenosti, bez tolerancie a bez chrbtových kostí.

Marián Tkáč

  1. apríla 2019.

Na Slovensko prišiel prídelový lístkový systém až po vojne

V rokoch 1938 – 1945 prežilo Slovensko zložité obdobie vo svojich dejinách. Keď nie vinou Slovákov predstavitelia „demokratickej“ Európy privolili (Chmaberlein a Daladier so súhlasom Beneša) oklieštenie Česko-Slovenska prostredníctvom Mníchovskej zmluvy, trpezliví Slováci v rámci svojho dlhodobého úsilia vyhlásili 6. októbra 1938 – v tej chvíli aj s vedomím Čechov, keď najväčší odporca uznania Slovákov za samostatný národ už mal zabalené kufre a ponáhľal sa prežiť kruté časy pri krbe u našich „zradcov“ – slovenskú autonómiu. Spoločný štát Slovákov a Čechov sa zase nazýval Česko-Slovenskom, tak ako je uvedené v trianonských dokumentoch. Štrnásty marec prišiel skôr, ako Slováci chceli, a aj keď ho „nevyprovokovali“, na tú dobu ústavne vznikol Slovenský štát – po hlasovaní parlamentu ho vyhlásil predseda snemu Martin Sokol. A tak si navonok vzalo Slovensko svoj osud do svojich rúk, no v skutočnosti sa nemohlo vymaniť z rámca takého obrazu sveta, ktorý v podstate so súhlasom „demokratických“ síl maľoval natierač Adolf. Trpela tým slovenská zahraničná aj vnútorná politika, trpeli Židia, žiaľ rovnako,ako v ostatných štátoch, akosi zázračne sa Slovensku darilo na hospodárskom poli.

Obranná politika Slovenska sa osvedčila. Imrichom Karvašom riadená Slovenská národná banka a Mikulášom Pružinským riadené ministerstvo financií pri riešení menovo-hospodárskych problémov si počínali odvážne a nekompromisne čelili všetkým výpadom smerujúcim k ožobračovaniu slovenského ľudu zo strany Nemecka. Tí dvaja vedno s ministrom hospodárstva Gejzom Medrickým a ďalšími prispeli k pozitívnemu hospodárskemu vývoju v ťažkých rokoch vojny.

Popri funkcii guvernéra banky bol Imrich Karvaš zároveň aj šéfom Najvyššieho úradu pre zásobovanie, ktorý vznikol na nemecký nátlak pätnásteho júna 1942. V tejto funkcii sa pričinil o to, že na Slovensku počas vojny nebol zavedený prídelový lístkový systém. Ten sa zavádza v časoch núdze a v klasickej podobe ho charakterizuje používanie prídelových lístkov popri peniazoch – za peniaze bez osobitných lístkov sa nedá kúpiť nič. Taký systém platil v Nemeckej ríši a v Protektoráte Čechy a Morava od pätnásteho marca 1939. Pravda je taká, že Imrich Karvaš nezaviedol klasický prídelový lístkový systém, ale začalo sa iba „prísne obhospodarovanie“ niektorých tovarov (z potravín cukru, múky, mäsa a tukov). Išlo o evidenciu nákupu prostredníctvom osobitnej knižky. Neuposlúchnutie Nemcov a nezavedenie lístkového systému bolo jedným z dôvodov, prečo Imricha Karvaša koncom augusta 1944 zatklo gestapo: „Gestapo tvrdilo, že som preto nezaviedol lístkový systém a povinné dodávky poľnohospodárskych produktov, lebo som chcel zabrániť vývozu prebytkov do Nemecka. Samozrejme, že som im nepovedal, že naozaj majú pravdu,“ uviedol vo svojich pamätiach.

Aj keď otázka zásobovania bola zložitá, bola vojna a klasický prídelový systém platil všade okrem Slovenska, Švajčiarska a Švédska, karvašovcom sa podarilo vytvoriť zásoby potravín priamo u obyvateľstva, keď v júli 1944 vydali trojmesačnú zásobu všetkých obhospodarovaných potravín. Imrich Karvaš to komentoval: „Toto opatrenie nebolo na úkor normálneho bežného zásobovania a malo aj ďalší priaznivý účinok: obyvateľstvo si urobilo potrebné zásoby aj z potravín, ktoré neboli obhospodarované.“

Relatívne dobré zásobovanie využívali aj mnohí Nemci, ktorí často chodievali na Slovensko dobre nakúpiť. Uvedené skutočnosti dokumentuje aj okrídlený výrok Heinricha Himmlera z októbra 1944 (teda už po SNP): „Z toho, čo sa povaľuje na uliciach Bratislavy, by ríša žila dva týždne“.

Lístkový prídelový systém bol na Slovensku zavedený až po vojne, k 1. novembru 1945, v deň menovej reformy, pri ktorej sa slovenská koruna zlúčila s prokektorátnou korunou do novej koruny česko-slovenskej pre Slovensko v nevýhodnom kurze 1 : 1. Ako to uviedol Eugen Loebl:  „Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a pred maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli Slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedeli využiť situáciu pre seba. Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby“.

Marx nemal rád Slovanov

Dozvedeli sme sa, že nemecké mesto Trevír, ktoré leží na západe Nemecka, pri hranici s Luxemburskom, oslávilo 200. výročie narodenia zakladateľa komunizmu Karola Marxa. Ten sa tu narodil 5. mája 1818 ako Mordechai Kissel, a prežil tu prvých 17 rokov svojho života.

Mesto Trevír pripravilo gigantickú výstavu, ktorú otvorila slávnosť v unikátnej antickej Konštantínovej bazilike, ktorá vznikla v časoch prvého kresťanského cisára rímskej ríše. V súčasnosti využíva baziliku na bohoslužby miestny evanjelický zbor. A paradoxne bola táto vznešená budova dejiskom rituálu na oslavu ostrého odporcu náboženskej viery. Prišli na ňu aj politické špičky Európskej únie, na čele so šéfom Európskej komisie Jeanom Claudeom Junckerom, ktorý celú sériu výstav k Marxovmu výročiu otvoril 4. mája. Už to svedčí o tom, že to nebude úplne bežná výstava a oslava.

Trevírčania postavili svojmu rodákovi veľkú bronzovou sochu, ktorú mestu darovala Čínska ľudová republika. Už to samo hovorí za všetko.

Hádam sa patrí povedať pravdu nielen o Marxovom diele a jeho osobnom živote, ale i o jeho vzťahu, či názoroch o Slovanov ako akých, a to najmä preto, že tieto informácie nám „súdruhovia“ z Moskvy a Prahy (a Bratislavy tiež) celé desaťročia úspešne zatajovali.

Podľa „An Encyclopedia of Religion“, edited by Prof. Vergilius Ferm, New York 1945, str. 395-396, bol Karol Marx, zakladateľ „vedeckého socializmu“ mentálne, ako aj biologicky, potomkom dlhej línie rabínov a až jeho rodičia prešli na protestantskú vieru. Inde sa možno o ňom dočítať, že bol mimoriadne bezohľadným človekom, rasistom a antisemitom, ktorý nenávidel Slovanov. A podobne na tom bol aj jeho blízky spolupracovník a spoluzakladateľ marxizmu Friedrich Engels. Marx verejne obhajoval rasové vyhladzovanie, vyzýval na holokaust. Ako vieme učenie Marxa a Engelsa zaujalo Vladimíra Uľjanova – Lenina, ktorý založil prvý marxistický štát – Sovietsky zväz, so všetkými jeho neľútostnými pravidlami. Marxov filozofický i politický vplyv bol obrovský a z jeho myšlienok vyšiel celý rad smerov v ľavej časti politického spektra. Nezabúdajme, že to bola aj oficiálna ideológia socialistických štátov (marxizmus-leninizmus), ale aj najrôznejšie variácie neortodoxného marxizmu, napríklad aj tajuplná frankfurtská škola.

Marx nikdy nepracoval, fyzická práce mu bola odporná, preto sa nechal živiť svojím priateľom Engelsom a ďalšími. Je úsmevné, že správal sa tak človek, ktorý bol teoretikom robotníckeho hnutia. Marxova rodina žila v biede a od hladu ich zachraňoval textilný magnát Friedrich Engels. Niekoľko Marxových detí zomrelo, vrátane jeho jediného syna Edgara. So slúžkou Helen Demuth mal nelegitímneho syna Frederika, ktorého neuznával zo strachu o bezpečnosť svojho manželstva, takže členovia rodiny a okolie ho považovali za Engelsovho syna. Z jeho troch dcér, ktoré sa dožili dospelosti, dve sa vydali za francúzskych socialistov a tretia skončila svoj život samovraždou.

Pokiaľ ide o vzťah Marxa (a jeho súputnika Engelsa) k Slovanom, ten bol jednoznačne negatívny. Tu je niekoľko citátov. Takto sa v roku 1848 vyjadril Karol Marx pro Neue Reinische Zeitung: „Nezmieriteľný boj, vojnu až do smrti proti Slovanom, tým zradcom revolúcie… je potrebné ich vyhladenie, bezuzdný terorizmus na nich – nie v záujme Nemecka, ale v záujme revolúcie…“

„Triedy a rasy sú príliš slabé na to, aby sa prispôsobili novým životným podmienkam, musia uvoľniť cestu. Musia zahynúť v revolučnom holokauste.

Nanajvýš nepriateľské (až neuveriteľné) sú slová Friedricha Engelsa, Marxovho spoločníka a podporovateľa: „Ukazuje sa, že ,zločiny´ Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochváliť.“

Viedenská tlač hodnotila slovenský pohyb v rokoch 1848 a 1849 ako „komunistische Aufregung“, no napriek tomu sa protokomunista Engels zlostil: „Slováci, ktorí majú v moci horské priesmyky, boli by nebezpečnejšími odporcami na svojom území, tak výborne sa hodiacom na drobnú vojnu, keby boli menej ľahostajní“ (Neue Rheinische Zeitung, 13. 1. 1849). S našou ľahostajnosťou mal však pravdu, inak otvorene nadŕžal Maďarom. Podľa jeho stupnice hodnôt boli Maďari revolucionármi a Slováci tu boli akosi navyše, nezapadali do nijakých, ani tajných zámerov a teórií. Teda kontrarevolucionári.

Tu sú slová Karola Marxa z roku 1849: „Úplný zánik Juhoslovanov je požiadavkou európskej kultúry, pretože budú ponemčení a pomaďarčení. Je to banda lupičov a nasledujúca svetová vojna prinesie zánik Juhoslovanov. Česi, ku ktorým chceme počítať aj Moravanov a Slovákov, akokoľvek sa rečou a minulosťou od sebe líšia, nemali nikdy svoje dejiny a tento nikdy neexistujúci národ robí si nároky na samostatnosť? Nemajú žiadne právo na národnú samostatnosť a nemôžu ju nikdy dosiahnuť“.

Nuž, v minulom režime sme o týchto hnevom sršiacich slovách ani len netušili, akurát Vladimír Mináč vo svojom skvelom Dúchaní do pahrieb si dovolil odvážne nazvať ideových potomkov Marxa a Engelsa ich „ďalejslúžiacimi feldvéblami marxizmu-leninizmu“. Prečo sme zbožňovali mužov, ktorí o nás mali veľmi zlú mienku? Stavali sme pomníky, pomenúvali ulice a námestia po vyslovených nepriateľoch Slovanov, ale čo je najhoršie, uplatňovali sme v praxi ich teoretické výplody, namierené proti našej existencii.

20. júla 2018.