Kiska už nebude kandidovať na post prezidenta

Andrej Kiska oznámil, že na jar 2019 už nebude kandidovať za prezidenta, ale že s politikou definitívne neskončí. Čo je dobrá a čo zlá správa? Je dobrou správou, že aj potom chce pomáhať k zmenám politiky a k spájaniu ľudí, ktorí by chceli vládnuť slušne a zodpovedne? A ako správou pre Slovensko je fakt, že Kiska nebude kandidovať? Ako dôvod uvádza trumpovsky povedané Family first! (rodina je prvá). A ďalšiu príčinu pomenoval takto: „Zmeny v slovenskej politike, ktoré nastali po vražde novinára a jeho priateľky, ako aj po výmene premiéra“. Máme to čítať ako priznanie neschopnosti využiť oné „zmeny… po…“ tak, ako to chceli neviditeľné, ale existujúce sily sveta? Predbehol nás vo vysvetlení karikaturista, ktorý v oných dňoch odchádzajúcemu premiérovi Ficovi „vybublinkoval“ smerom ku Kiskovi slová o tom, že „my aj tak nekončíme“, a Kiskove vrásky na čele vysvetlil ako obavu: „Čo mi len povie Soros?“

Naši prezidenti

Nárekmi časti občanov sú preplnené oficiálne médiá, ktoré z úzadia riadia strojcovia premiešania Európy neeurópskymi myšlienkami (pozri Istanbulský dohovor či marakešské písomnosti) i skutkami. Ide o hroziaci príval moslimských imigrantov či agendu LGBTI. Zaiste, nie všetci plačúci si uvedomujú, že končiaci „kráľ“ mal byť garantom týchto zmien u nás. Veria ľúbivým slovám o slušnosti, hoci nie slová, ale skutky sú rozhodujúce.

Zdá sa, že príslušné riadiace sily sveta ešte nestihli učesať blogerom ich myšlienky. Jeden na adresu Kisku píše: „Sklamal ma. Podľa všetkého celý anjel aj všetko okolo bol cielený projekt na kandidatúru a uspel, vychutnal si jedno obdobie a teraz si chce užívať. Tie reči o rodine nesedia, lebo ju mal aj predtým. Pomohol nám, nič mu nejdem vyčítať, misiu splnil, bodaj by tak konali všetci. Znova opakujem, najlepší prezident akého sme mali. Založeniu strany neverím, lebo to by išiel z dažďa pod odkvap a reči o rodine by nemali zmysel.“

Máme plakať za prezidentom, ktorý získaval prax na benzínovej pumpe v USA a v úžerníckom biznise (sudca Harabin hovorí o násobnom potvrdení tohto Kiskovho statusu Najvyšším súdom)? Má už zmysel vyčítať mu domáce i zahraničné prešľapy, rozsah a spôsob financovania prezidentskej kampane, daňové úniky, pozemkovú agendu pod Tatrami? Pýtať sa, či „slušne a zodpovedne“ znamená kamarátiť sa s vodcami štátov, ktoré k slušnosti majú ďalej ako na Mars? Kritizovať porady u amerického filantropa, ktorému v jeho rodnom Maďarsku nevedia prísť na meno?

Ak však nemá byť ešte horšie, treba klásť otázky smerujúce do budúcnosti. Ak Slovensko malo piatich prezidentov (darmo nám médiá vtĺkajú do hláv číslo štyri, napokon aj Michal Kováč priznal, že je v poradí druhým prezidentom) tento bol a ešte desať mesiacov bude prezidentom najmenej „slovenským“, ktorý by poznal a rešpektoval slovenské tradície, všetko to, čo je ukryté v nás a v našich dejinách a čo by bez nás svetu chýbalo. Ku Kiskovým slovám, že „na začiatok novej, lepšej éry nestačí iba zmena vlády“ dodávame: nestačí ani akákoľvek zmena prezidenta, Slovensko potrebuje zmenu vládnutia, návrat k tradičným hodnotám, k slovenskosti.

Čo je slovenskosť?

Definovať slovenskosť práve teraz, keď sa v súvislosti s Kiskovým nástupníctvom objavujú mená ako Radičová, Remišová, či dokonca Ďuriš Nicholsonová, je zrejme užitočné.

Slovenskosť vyplýva z našich tradícií, z našskosti na sviatok i na piatok, robí z nás subjekt dejín a stavia nás vedľa ostatné národy ako rovnocenného partnera. Toto je otázka doktrinálna: u Čechov víťazí pravda, a to aj za podpory vtipu. Maďari hovoria tak, ako chce počuť svet, a konajú, ako to vyhovuje im. Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu – ale aj obchodu.

Otázkou „a čo my“ sa zaoberali viacerí naši myslitelia. Vyzdvihovali slovenskú trpezlivosť, hrdinské znášanie všetkých možných krívd. Iní videli slovenskú podstatu v skromnosti, v nevýbojnej bojazlivosti a v chudobe ľudí. Jonáš Záborský: „Prečo sa ten náš ľud každého tak bojí, že stojí sťa kravička a on si ho dojí?“ Nech je nám dovolené (bez strachu z NAKA!) spomenúť aj Štúra, ktorý videl ako „prirodzene pekné a čisto ľudské stránky v povahe slovenského národa spevavosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť, pracovitosť, nábožnosť“. Mináč písal o vznešenom odkaze našich dejín stať sa bratom všetkých ľudí. My však naše dejiny nepoznáme, my ich skôr len cítime. Našu podstatu viac ako napísané dejiny formovali rozprávky a kresťanstvo. V Dobšinského rozprávkach víťazí dobro nad zlom často bez toho, že by bolo treba odseknúť čo len jednu dračiu hlavu. Stačí byť dobrým Popolvárom a čakať, kedy pôjde okolo princezná. Boli to naše rozprávkovo-kresťanské dejiny, ktoré nás viedli k ohľaduplnosti, dobru a tichej vzdorovitosti. Prvý rektor ružomberskej univerzity, Poliak Tadeusz Zasępa hovoril o dejinách slovenského národa ako kontinuite dobra. U nás sa vskutku nekradlo a donedávna ani nekorumpovalo. U nás aj ľudový hrdina, Jánošík, úplne rozprávkovo zlým boháčom brával a dobrým chudobným dával.

Príklad ministra financií

Poviete si, reči. Ale boli aj skutky. Mikuláš Pružinský bol ministrom financií v rokoch 1939 – 1945. Spolu s guvernérom Karvašom bol v oných časoch pilierom uplatňovania takej politiky, ktorá urobila zo slovenskej koruny „podunajský dolár“. Po vojne ho súdili a odsúdili na sedem rokov väzenia.

V tom čase každý, kto prichádzal do Bratislavy s potravinami, musel za ne zaplatiť „daň na čiare“. Keď daniar zastavil auto a spoznal v ňom ministra financií, iba zasalutoval, ale Pružinský vytiahol z vrecka papier a podal mu ho so slovami, že manželka odvážila klobásy a šunku, ktoré preváža, nech teda koná. A užasnutý financ konal. Ďalším neuveriteľným skutkom ministra bolo podpísanie pokuty za neodvedenú daň sebe samému. Keď ho osobný tajomník upozornil, že ide podpisovať pokutu Mikulášovi Pružinskému, ten bez mrknutia okom odvetil: „Ja som teraz minister financií a nie Pružinský“.

Odchádzajúci Kiska označuje náš terajší štát za „mafiánsky“. Neuvedomuje si, že ryba smrdí od hlavy? V časoch ministra financií Pružinského bol prezidentom muž, ktorému postačovala jedna či dve reverendy.

26. mája 2018.

(Uverejnené v Extraplus 6/2018)