Spoliehajú sa Rusi na Slovákov?

Pri pamätnej tabuli na Vajanského nábreží pri spomienke na 321. výročie návštevy ruského cára Petra Veľkého som 19. júna povedal: „Dnes sme tu aj s túžbou, aby slovensko-ruské vzťahy neochladli. Nuž nevieme, či sa dnes Rusi spoliehajú na Slovákov, ale my, Slováci, sa na Rusov spoliehame stále a budeme sa spoliehať aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.“

Zdá sa, že odpoveď odznela už zhruba desať dní predtým, na Petrohradskom medzinárodnom ekonomickom fóre 2019.  Hlavným rečníkom tam bol ruský prezident Vladimír Putin, druhým v poradí šéf Činy Si Ťin-pching, ktorého slová možno zhrnúť do otázky smerom k Putinovi: „Nenecháte nás v štichu?“

A čo Putin? Ten v piatok 7. júna 2019 oznámil z hlavnej tribúny fóra celému svetu, že Rusko už neuznáva vzniknutý systém nadvlády USA a zverejnil doktrínu globálnej konfrontácie s USA. Spája sa pritom s Čínou a celým zbytkom sveta, s tými jeho časťami, ktoré nestratili svoju vôľu zachrániť sa pred americkým jarmom a hľadajú silu, ku ktorej by sa mohli primknúť. Oznámil, že na svete sú oficiálne dva bloky, tí, čo sú s USA, a tí, ktorí sú proti nim a Rusko je s tými, ktorí sú proti USA. Je isté, že keby Rusko nebolo vďaka Putinovi v epicentre procesu globálnych transformácií, USA by dávno zlomili Čínu ekonomicky, vojensky, i politicky. To preto tá čínska otázka: „Nenecháte nás v štichu?“

Nová ruská doktrína sa samozrejme veľmi dotýka aj Slovenska. Tesne pred vystúpením Putina (v stredu 5. júna v anglickom Porstmouthe a vo štvrtok 6. júna v Normandii) organizovali západní spojenci za účasti anglickej kráľovnej i Donalda Trumpa oslavy 75. výročia vylodenia spojeneckých vojsk. Osláv sa zúčastnilo asi 30-tisíc návštevníkov. Bol tam aj francúzsky prezident Macron, aj britská premiérka Mayová a ďalší, za Slovensko podpredseda vlády Richard Raši. A to sa veru mnohým u nás nepáčilo. Napríklad „prelietavému“ poslancovi Jánovi Budajovi či „obrancovi“ Slovenska Jaroslavovi Naďovi.

Lebo na tieto oslavy bol pozvaný predseda slovenskej vlády Peter Pellegrini, ako jeden z predstaviteľov 16 krajín sveta, pričom údajne svoju účasť predbežne potvrdil. Ale potom dostal „termín“ od Putina, čo vyvolalo určitý chaos na našej politickej scéne. Zúrili aj „slobodumilujúci“ novinári a zazlievali aj bývalému prezidentovi, že nezaskočil za Pellegriniho. Ten by bol býval do Normandie išiel – keby „tri – štyri mesiace pred tým dostal oznámenie, že takáto akcia je.“ Niektorí blogeri nevychádzali z rozhorčeného údivu a pýtali si, či vari skutočne Andrej Kiska nevedel, že už 75 rokov sa vždy 6. júna oslavuje a pripomína vylodenie sa spojencov v Normandii? Nuž nevedel.

Pre Slovensko je významné, že Pellegrini uprednostnil pozvanie od Putina. Ako povedal, bola to pre neho pocta, že dostal šancu vystúpiť na fóre po boku Putina a Si Ťin-pchinga. To, čo povedal nie je teraz podstatné (vytešoval sa z Agendy 2030 pre udržateľný rozvoj“). Dôležité je, že popri prezidentoch Arménska a Bulharska, Sarkissiana a Radevova, mohol si osobne vypočuť aj predstaviteľ Slovenska, že „tí, čo sú s USA sú na jednej strane, a Rusko je s tými, ktorí sú proti USA.“ Počas osobného stretnutia ho Vladimír Putin uistil, že záujmom Ruska nie je poškodiť Slovensko. Kto vie čítať medzi riadkami, chápe, že… Rusi sa teda naďalej „spoliehajú na Slovákov“, a my sa môžeme spoliehať na nich aj teraz, aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.

Reč pri príležitosti 321. výročia návštevy Petra Veľkého v Bratislave

Prečo sme dnes práve tu?

… lebo slovensko-ruské vzťahy sú dávne, ak nie pradávne, a my nechceme na ne rezignovať.

A tie vzťahy vždy boli obojsmerné.

Už na pôde Kyjevskej Rusi žil a zomrel jeden z prvých svätcov nášho národa; ostatky Mojseja Uhrina, ktorý sa narodil v roku 983 na východnom Slovensku a umrel v roku 1043, sú uložené v kyjevskej Pečorskej Lavre.

Iný našinec, Michal Baluďanský, bol zakladateľom a prvým rektorom Petrohradskej univerzity  v rokoch 1819 – 1821. Dušan Makovický sa staral o Leva Tolstého. A zakladateľ Tatrabanky Rudolf Krupec podieľal sa na konci 19. storočia ako vrchný železničný inžinier na výstavbe železnice Kutaisi-Baku a Zakaspickej železnice. A ak dnes žijú v Rusku Francisciovci, sú to potomkovia Fedora Francisciho, syna nášho slávneho Janka Francisciho, zakladateľa Matice slovenskej, ktorý ako učiteľ nemeckého jazyka pôsobil v Rusku a umrel v Moskve 27. júla 1938. Mal troch synov, Sergeja, Dmitrija, Leonida a dcéru Elenu.

Slovenská verejnosť dnes skoro nič nevie o finančnej pomoci Rusov slovenskému národu v časoch najtvrdšej maďarizácie na sklonku 19. storočia. Veľkú zásluhu na tom mali predovšetkým Michail Fedorovič Rajevský, pravoslávny kňaz na ruskom veľvyslanectve vo Viedni, zároveň zakladajúci člen Matice slovenskej, a najmä Vladimír Ivanovič Lamanský, profesor slovanských dejín a literatúr na univerzite v Petrohrade. Táto pomoc dosahovala v rokoch 1880-1883 ročne 3000-4000 rubľov.

Prečo sme však práve dnes, 19. júna 2019, práve tu?

V júni – tri dni od 18. do 20. júna 1698 – pred 321 rokmi, strávil v našom hlavnom meste vtedy 26-ročný ruský cár Peter Veľký, ktorý sa narodil tiež v júni, 9. júna 1672.

Peter Veľký, ktorý cestoval po Európe inkognito, prišiel sem na pozvanie grófa Jána Pálffyho, kapitána Bratislavského hradu, aby sa tu nakrátko priučil stavbe lodí a z Bratislavy do Petrohradu s ním odcestovali štyria lodní majstri. Ruské lode, možno aj kozmické, majú aj slovenské črty.

A už o 210 rokov skôr, v roku 1488, Petrov predchodca, cár Ivan III. žiadal od nášho kráľa Mateja takých odborníkov, čo by vedeli nielen liať delá, strieľať z nich a dobýjať pevnosti, ale aj baníkov a hutníkov, ktorí vedia z rúd oddeľovať zlato a striebro.

O našej blízkosti svedčia aj naše štátne vlajky s bielo-modro-červenou trikolórou. Ruská sa zrodila práve v čase Petrovho cestovania po Európe podľa holandskej farebnej predlohy, a naša v časoch Ľudovíta Štúra, ktorý sa vyznal zo svojho vzťahu k Rusku v diele Slovanstvo a svet budúcnosti.

Stojíme pred tabuľou, ktorú pred piatimi rokmi, 16. októbra 2014, odhalil svetoznámy režisér Nikita Michalkov, prezident Ruského fondu kultúry, ktorý sa finančne spolupodieľal na jej vytvorení. Prítomný ruský minister kultúry Vladimir Medinskij vtedy zdôraznil aj to, že blízke vzťahy mali Slováci a Rusi nielen v dávnejšej histórii, ale aj počas nedávnejších dejín. Vieme a „vidíme“ to pri pohľade na majestátny Slavín.

Dnes sme tu aj s túžbou, aby slovensko-ruské vzťahy neochladli.

Nuž nevieme, či sa Rusi spoliehajú na Slovákov, ale my, Slováci, sa na Rusov spoliehame stále a budeme sa spoliehať aj v časoch ťažkých a ešte ťažších.

Marián Tkáč