Hlavná stránka

EurotopShop.sk - bankovky z celého sveta

Chilli Style - móda pre mladých

 

 

 

 

 

 

 

 

Československé bankovky

   Ako vznikala Národná banka Slovenska - Marián Tkáč

   Úvod

   Sú dva dôvody na vznik centrálnych (ceduľových či emisných) bánk: obeh papierových peňazí a vznik štátu. Prvý dôvod sa u nás prejavil v 18. storočí (v časoch Márie Terézie), druhý potvrdzuje vznik Národnej banky Slovenska (NBS) v deň vyhlásenia nezávislosti Slovenskej republiky 1. januára 1993, pričom prvá vlastná centrálna banka (Slovenská národná banka) sa stala súčasťou slovenských dejín už v rokoch 1939-1945, teda počas existencie prvej Slovenskej republiky, čo len potvrdzuje prepojenosť osudov štátov s osudmi centrálnych bánk.
   Úspešná činnosť prvej slovenskej centrálnej banky - o čom svedčí napríklad kvalita vtedajšej slovenskej koruny (Ks), ale aj rýchly a pre mnohých až prekvapujúco úspešný štart druhej slovenskej centrálnej banky - je na prvý pohľad v protiklade so slovenskými dejinami, ktorým akoby chýbal podobný prvok úspešnosti. Ako národu nám totiž trvalo pomerne veľmi dlho, pokiaľ sme sa presadzovaním svojho historického poslania - spravodlivosti, ľudskosti (človečenskosti) a nenásilia - dopracovali k vlastnému štátu. Súvisí to s množstvom faktorov, určite však aj s našimi povahovými vlastnosťami, ku ktorým patrí aj krátka historická pamäť, nedôvera vo vlastné sily, pohodlnosť, individualizmus a konzervativizmus. Pre našu povahu je však typická aj húževnatosť a prispôsobivosť na spôsob kosodreviny; ako inak vysvetliť, že tento národ prežil aj v nežičlivých časoch?   
   Úspešnosť v oblasti bankovníctva (pri tomto konštatovaní sa môžeme oprieť aj o fakt, že v USA sa úspešne presadil slovenský bankár Michal Bosák) však potvrdzuje, že medzi našimi vlastnosťami je i talent, ktorý na svoje prejavenie sa potrebuje slobodné podmienky. Predkladám vlastný pohľad na vznik Národnej banky Slovenska a prvý rok jej činnosti. Nechýba mi úsilie byť objektívny, predsa však - ako čitateľ zaiste zistí - obsahuje táto stať aj moje osobné názory, postoje a spomienky, lebo osud chcel, aby som bol priamym účastníkom tohto jedinečného procesu.

   Centrálne bankovníctvo na Slovensku pred rokom 1993

   Slovenské centrálne bankovníctvo ani v prvom (1939) a ani v druhom prípade (1993) „nespadlo z neba", ale nadviazalo na činnosť centrálnych bánk, ktoré hoci sídlili mimo Slovenska, ovplyvňovali bankové a menové pomery aj na slovenskom území ako súčasti väčších štátnych celkov. V určitom zmysle nadviazalo (aspoň personálne) aj na vývoj slovenského obchodného bankovníctva.
   Do roku 1918 určovali menový vývoj na území Slovenska centrálne bankové ústavy rakúsko-uhorskej monarchie, na činnosť ktorých Slováci nemali žiadny podstatný vplyv a zrejme v nich ani neboli personálne zastúpení (pravda, podrobnejšie skúmanie tejto otázky môže priniesť aj iné závery).
   Rozvoj priemyslu a obchodu pri obmedzenom rozsahu drahých kovov a z nich razených mincí (aj v slovenskej Kremnici) viedol v monarchii k vydávaniu papierových platidiel. Nedostatok peňazí (k čomu prispeli aj neustále sa zvyšujúce výdavky na vedenie vojnových konfliktov zo strany monarchie, jednej z európskych mocností 18. storočia) sa snažila vláda prekonať bankocetlami, prvými papierovými peniazmi u nás, ktoré začala vydávať roku 1762 VIEDENSKÁ MESTSKÁ BANKA.
   Papierové peniaze potrebujú „strážcu", lebo majú tendenciu k neúmernému „rozmnožovaniu sa", čo bol aj prípad bankocetlí a dôvod zrušenia ich vymeniteľnosti a zavedenia núteného obehu roku 1800. Katastrofálny stav financií monarchie nepomohla vyriešiť ani drastická menová reforma roku 1811, keď boli bankocetle devalvované o 80 % a nahradené výmennými poukážkami, tzv. šajnami, a v roku 1813 anticipačnými listami, ktoré spolu so šajnami tvorili tzv. viedenskú menu.
   Tu treba hľadať aj dôvody zriadenia PRIVILEGOVANEJ RAKÚSKEJ NÁRODNEJ BANKY cisárskym patentom z 1. apríla 1816 s poverením vydávať bankovky a vymieňať ich za strieborné mince a postupne sťahovať z obehu znehodnotené šajny. (Túto úlohu dokončila až v roku 1857 po zavedení tzv. rakúskej meny.)
   Banka mala právo zriaďovať v celej monarchii filiálky. Prvou bola pražská, zriadená v roku 1847, na Slovensku košická, zriadená v roku 1854. V roku 1876 ich počet dosiahol 25.
   V revolučnom roku 1848 obiehali v Uhorsku (ako časti monarchie) osobitné bankové cedule, tzv. košútovky. Emitovala ich a spravovala PEŠTIANSKA MAĎARSKÁ OBCHODNÁ BANKA, s ktorou uhorský minister financií Lajos Kossuth uzavrel v lete 1848 zmluvy o emisii štátoviek. Štátovky mali mať kovové krytie, ktoré chcel Kossuth získať ťažbou drahých kovov v uhorských (najmä slovenských) baniach a zbierkou medzi obyvateľstvom.
   Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa uhorská vláda bezúspešne snažila o vytvorenie vlastnej ceduľovej banky, ktorej politika by viac zodpovedala ekonomickým potrebám agrárneho Uhorska. Po dlhých a zložitých rokovaniach medzi rakúskou a uhorskou vládou sa 27. júna 1878 obidve strany zriekli na desať rokov práva zriadiť vlastnú emisnú banku a dohodli sa na pretvorení Rakúskej národnej banky na RAKÚSKO-UHORSKÚ BANKU (RUB), účastinnú spoločnosť, s dvoma rovnocennými hlavnými riaditeľstvami vo Viedni a Budapešti. O peňažnom obehu a úverových operáciách na svojom území rozhodovali obe riaditeľstvá samostatne, spoločnými orgánmi bolo valné zhromaždenie akcionárov a Generálna rada, ktoré určovali jednotné zásady emisnej činnosti banky.
   RUB zriaďovala nové filiálky, okrem iného v Bratislave, roku 1900 potom v Banskej Bystrici a Nitre a roku 1912 v Žiline. V roku 1879 zriadila aj podružné miesta (Bankennebens-tellen), ktorých hlavnou úlohou bolo prijímať zmenky na reeskont. Na Slovensku bolo štrnásť takýchto miest (Lučenec, Banská Štiavnica, Prešov, Spišská Nová Ves, Nové Zámky, Levice, Galanta, Trnava, Liptovský Sv. Mikuláš, Ružomberok, Trenčín, Turčiansky Sv. Martin, Rimavská Sobota a Rožňava).
   Významným činom RUB bolo zavedenie zlatej korunovej meny v roku 1892 (s platnosťou od roku 1900), ale prvá svetová vojna narušila nielen zámery banky (napríklad neposkytovať úver štátu), ale v konečnom dôsledku zlikvidovala i monarchiu a zruinovala rakúsko-uhorskú menu.
   Česko-Slovensko po svojom vzniku 28. októbra 1918 prevzalo starú menu, ale vláda urýchlene pripravovala menovú rozluku a zavedenie česko-slovenskej koruny (so skratkou Kč). 19. novembra 1918 bola pražská ZEMSKÁ BANKA poverená provizórne vykonávať funkcie ceduľovej banky a 25. januára 1919 sa okolkovali rakúsko-uhorské bankovky, pričom sa v ČSR znížilo množstvo obeživa na 30 %. Vznikali však časté pokusy o falšovanie kolkov na bankovkách, a preto boli vymieňané za česko-slovenské štátovky.
   Pre správu novej meny prevzal štát všetky filiálky RUB na svojom území a v marci 1919 zriadil BANKOVÝ ÚRAD MINISTERSTVA FINANCIÍ (BÚMF), ktorý plnil funkciu centrálnej banky. Jeho hlavný ústav sídlil v Prahe a mal 29 filiálok (na Slovensku ich bolo päť). V roku 1922 sa obnovila činnosť podružných miest, pričom z celkového počtu 102 ich na Slovensku pôsobilo 20. V Bankovom výbore, ktorý riadil BUMF, sa presadili reprezentanti Živnostenskej banky, ako aj ich deflačná menová politika. Jediným zástupcom Slovenska v tomto výbore bol Ľudovít Medvecký.
   1. apríla 1926 začala svoju činnosť NÁRODNÁ BANKA ČESKOSLOVENSKÁ (NBČS) ako verejná, nezávislá účastinná spoločnosť s akciovým kapitálom 12 mil. zlatých amerických dolárov (405 mil. Kč). Na jej čele stál guvernér, menovaný prezidentom na návrh vlády na päťročné obdobie. V roku 1926 bol menovaný za guvernéra Vilém Pospíšil, ktorého v roku 1934 nahradil Karel Engliš a v roku 1939 na krátky čas Ladislav František Dvořák. Ako zástupca Slovenska bol za člena bankovej rady 1. apríla 1926 kooptovaný Ľudovít Medvecký, ten svoju funkciu vykonával do roku 1930, keď ho nahradil Matej Metod Bella, rovnako ako Medvecký funkcionár agrárnej strany. Podiel slovenských úradníkov na správe a vedení banky bol nepatrný.
   Treba povedať, že ani ČeskoSlovensko nenaplnilo predstavy Slovákov o domovine tak, ako to pôvodne očakávali. Napríklad už spomínaný M. Bosák, žijúci väčšiu časť života v USA, podpísal známu Pittsburskú dohodu, jej signatár z českej strany - Tomáš Masaryk ju však nepovažoval za súčasť „štátotvorných" dokumentov, čo bol jeden z dôvodov ukončenia aktívnej bankovej činnosti M. Bosáka na Slovensku (roku 1920 založil Americko-slovenskú banku so sídlom v Bratislave).
   Keď v roku 1938 muselo Česko-Slovensko odstúpiť časť svojich území Nemecku, Maďarsku a Poľsku, zaniklo 15 filiálok, medzi nimi aj filiálka v Košiciach (4. novembra 1938 bola evakuovaná do Žiliny) a šesť pobočiek NBČS.

   Po vyhlásení autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 nastali zmeny aj v centrálnej banke. Do jej názvu sa prirodzene dostal spojovník - NÁRODNÁ BANKA ČESKOSLOVENSKÁ (NBČ-S), boli odvolaní českí úradníci zo Slovenska a na ich miesta prijímali úradníkov slovenskej národnosti. Za člena obchodnej správy vymenovali prednostu bratislavskej filiálky Martina Kollára, za člena bankovej rady Fraňa Tisa a Jozefa Rybára za člena revidujúceho výboru. Koncom februára 1939 sa stal viceguvernérom NBČS Jozef Fundárek.
   Po päťmesačnom „autonómnom" pôsobení centrálnej banky 14. marca 1939 vyhlásil Snem Slovenskej krajiny samostatný Slovenský štát (s neskorším oficiálnym názvom „Slovenská republika"). Následne prvý raz v histórii vznikla slovenská centrálna banka - SLOVENSKÁ NÁRODNÁ BANKA (SNB) a to nariadením vlády č. 44 zo 4. apríla 1939 (keď už 16. marca bola bratislavská filiálka NBČ-S poverená funkciami centrálnej banky).
   Hoci SNB vznikla ako nový právny subjekt (účastinná spoločnosť so základným kapitálom 100 miliónov Ks) a na činnosť NBČ-S oficiálne nenadväzovala, fakticky bola jej pokračovateľkou v organizačnom i personálnom zmysle (pri svojom vzniku prevzala 81 zamestnancov NBČ-S, koncom roku 1939 v nej pracovalo 170 zamestnancov). Na čele banky bol guvernér (prvým bol Imrich Karvaš)a viceguvernér (J. Fundárek) ktorých menoval prezident na šesť rokov. Vedúce miesta obsadili kvalifikovaní odborníci z NBČ-S: M. Kollár, Jozef Trnovec, Július Pázman a ďalší.
   Prvé slovenské bankovky sa od česko-slovenských odlišovali len pretlačou „Slovenský štát". Ako prvé originálne slovenské bankovky prišli do obehu stokorunáčky 1. septembra 1941 (keď od vzniku štátu uplynuli dva roky a takmer šesť mesiacov).
   Vážnym problémom nového štátu bol absolútny nedostatok devíz, pretože ich zásoby ostali v Prahe a Slovensko malo k dispozícii len devízy od exportných firiem a na valutových kontách bánk vo výške asi 30 mil. Ks. Z tohto dôvodu vláda nariadila povinné nahlasovanie pohľadávok a záväzkov v cudzine a ich povinnú ponuku SNB. Najväčším a zároveň najdôležitejším obchodným partnerom Slovenska bola Nemecká ríša a Protektorát Čechy a Morava, ktorý bol od 1. októbra 1940 začlenený do jednotného ríšsko-nemeckého colného územia, kam sa vyvážalo 80 % slovenskej produkcie a dovoz tvoril 70 % z celkového obchodného obratu. Na uskutočňovanie platieb sa využíval clearing.
   Na podporu ekonomiky i devízových rezerv štátu bola vyhlásená národná zbierka na tzv. zlatý poklad. SR získala počas rokov 1941 - 1945 exportom, transakciami v zahraničí, z ťažby na Slovensku a tiež zo zbierky 7 107 kg zlata, ktoré bolo deponované vo švajčiarskych bankách. (Časť zásob drahých kovov z Kremnice -1 062 kg bola 14. októbra 1944 odvezená do Moskvy).
   Pozitívne výsledky činnosti SNB narúšala vojna i povstalecký odboj. Guvernér Imrich Karvaš a niektorí ďalší zamestnanci sa zapojili do prípravy povstania, do banskobystrickej filiálky predisponovali obrovské zásoby platidiel. Vypuknutie povstania v auguste 1944 paralyzovalo činnosť filiálok,10 Karvaš bol zatknutý gestapom, Fundárek sa ocitol na povstaleckom území, takže zastupovaním guvernéra bol poverený člen bankovej rady Anton Mederly. 23. októbra 1944, v čase bilancovania škôd zapríčinených povstaním, bol za guvernéra vymenovaný Rudolf Kubiš." Ten neprijal požiadavku vlády vymeniť zamestnancov banskobystrickej filiálky pre nespoľahlivosť so zdôvodnením, že podľa výsledkov vyšetrovacej komisie SNB ani jeden z nich neporušil služobné predpisy. Táto komisia však vyčíslila škody spôsobené „mimoriadnymi udalosťami" na 486 mil. Ks. Poslednou zmenou vo vedení SNB bolo odvolanie viceguvernéra Jozefa Fundárka 14. marca 1945. (Na jeho miesto menovala vláda Jána Balka.)
   Vývoj na fronte spôsobil, že už koncom roku 1944 zosilneli prípravy na evakuáciu ústredných úradov, pri ktorej sa počítalo aj s evakuáciou SNB. Po definitívnom rozhodnutí o presune slovenskej vlády do Kremsmúnsteru v Rakúsku, naliehal nemecký vyslanec na guvernéra Kubiša, aby zo Slovenska odišla aj Slovenská Národná Banka, lebo „vláda bez SNB nie je kompletná vláda". Túto požiadavku guvernér Kubiš najskôr odmietol s odôvodnením, že banka nemôže pracovať mimo vlastného teritória. Na poslednom zasadnutí riaditeľstva SNB 28. marca 1945 však oznámil svoj úmysel emigrovať. Radikálna zmena jeho postoja nastala pod vplyvom brutálnych udalostí v Liptovskom Sv. Mikuláši zo strany Červenej armády a z vážnych osobných dôvodov (mal ťažko chorú manželku). Riaditeľstvo SNB (na rozdiel od guvernéra) sa priklonilo k názoru, aby všetky platidlá zostali na Slovensku, pretože v prípade vyvezenia do ríše „stanú sa len bezcenným natlačeným papierom". Vláda však 29. marca 1945 rozhodla odtransportovať 180 mil. Ks pre potreby slovenskej vlády v Kremsmúnstri.
   Záverečná etapa činnosti SNB začala príchodom Červenej armády do Bratislavy 4. apríla 1945. Povereníctvo SNR pre financie opatrením zo 16. apríla a ďalším opatrením z júna zaviedlo Dočasnú správu SNB v zložení: Ján Ondruš, Ján Oliva, Karol Markovič, Július Vagač a Ján Michalík. Funkciu nevykonával J. Vagač (odvlečený Nemcami) ani J. Ondruš, ktorý v tom čase nebol v aktívnej službe v banke.

   Už začiatkom februára 1945 sa prisťahoval do Košíc ČESKOSLOVENSKÝ MENOVÝ ÚRAD (ČSMÚ), ktorý mal suplovať funkcie centrálnej banky až do obnovenia činnosti NBČS. Bolo to v priebehu niekoľkých mesiacov už druhýkrát, keď na Slovensku pôsobili dve centrálne bankové inštitúcie. 21. apríla 1945 vydalo ministerstvo financií, sídliace v Košiciach, príkaz filiálkam SNB na začatie činnosti pod hlavičkou ČSMÚ. Na túto situáciu reagovala Dočasná správa SNB zákazom používať označenie „ČSMÚ". Ako dôvod uviedla fakt, že SNB právne neprestala existovať. A tak SNB pod vlastným menom plnila funkcie centrálnej banky až do svojho faktického zániku v novembri 1945.
   Obidva ústavy však súbežne vydávali svoje platidlá. ČSMU emitoval na území obsadenom Červenou armádou vojenské poukážky tlačené v Moskve, ktoré sa 24. marca 1945 stali platidlom na Slovensku so spätnou platnosťou od 1. februára 1945. Ako posledné papierové platidlo vydané SNB sa do obehu dostala 2 000-korunáčka. Jej tlač objednalo v počte dvoch miliónov kusov Povereníctvo SNR pre financie v Neografii Martin v máji 1945.
   Jednou z posledných veľkých operácií SNB bolo okolkovanie slovenských platidiel od júla do septembra 1945. Cieľom tejto akcie, ktorá vyvolala značnú paniku medzi obyvateľstvom, bolo stiahnuť z obehu maďarské pengó na južnom Slovensku, zabrániť obehu nekontrolovaného množstva vojenských poukážok a obmedziť vykupovanie potravín zo západného Slovenska obyvateľmi Moravy (pri čiernom kurze Ks/K 1:10).
   V tom čase sa v Prahe k názvu NBČS vrátila protektorátna Národní banka pro Čechy a Moravu, keď skončila svoju činnosť protektorátna banková rada a jej nástupkyňou sa 6. júna 1945 stala Dočasná správa NBČS, menovaná predsedom pražskej vlády. Spočiatku bola päťčlenná, neskôr rozšírená o dvoch slovenských zástupcov (Mateja Murtina a J. Olivu). Na čelo NBČS dosadili Jaroslava Nebesářa. Dočasná správa NBČS vymenovala v auguste 1945 J. Olivu a J. Michalíka do funkcie riaditeľov SNB, čím takto dočasne suplovali kompetencie guvernéra a viceguvernéra.
   Bodkou za šesťapolročným pôsobením SNB bol dekrét prezidenta Beneša č. 139 z 19. októbra 1945. Počínajúc 26. novembrom sa Slovenská Národná banka stala súčasťou NBČS a jej bývalé ústredie v Bratislave pôsobilo naďalej ako OBLASTNÝ ÚSTAV NBČS PRE SLOVENSKO.
   Súbežne so zánikom SNB zanikla aj slovenská koruna. Zavedenie novej jednotnej meny -koruny československej, Kčs - sa udialo na základe dekrétu prezidenta č. 91 z 19. októbra 1945 k 1. novembru 1945. Výmena za dovtedajšie menové jednotky, slovenské a protektorátne koruny v pomere 1:1 bola zjavným znevýhodnením slovenskej koruny, ktorá bola všeobecne považovaná za jednoznačne hodnotnejšiu menu.
   Bratislavský Oblastný ústav NBČS prevzal na začiatku organizačnú štruktúru SNB a len postupne ju prispôsoboval zmeneným podmienkam. Roku 1946 sa stal oblastným riaditeľom J. Michalík, ktorý spolu s prednostami jednotlivých oddelení tvoril Oblastnú správu NBČS.
   V štruktúre NBČS mal Oblastný ústav spočiatku autonómne postavenie, v personálnych, úverových a devízových otázkach týkajúcich sa Slovenska mohol rozhodovať pomerne samostatne, usmerňoval a kontroloval slovenské filiálky NBČS. V otázkach výkonu moci a správy štátu však hneď po máji 1945 vznikali kompetenčné česko-slovenské spory. Tri pražské dohody z rokov 1945 - 1946 zatlačili do úzadia štátoprávne usporiadanie vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi v ľudovo-demoraktickej ČSR.

   „Ústava 9. mája" z roku 1948 z vôle komunistov zakotvila svojrázny typ unitárneho socialistického štátu, v ktorom slovenský národ bol síce formálne uznaný za samobytný, ale zároveň legislatívne obmedzený zásadným podriadením slovenských národných orgánov ústredným celoštátnym orgánom.
   Vývoj v centrálnej banke popri centralizácii poznamenal aj nástup totalitného komunistického režimu. 11. marca 1948 bol prijatý zákon o NBČS, ktorý okrem iného uložil banke zúčastňovať sa na zostavovaní hospodárskeho plánu štátu a na jeho kontrole. Dočasnú správu NBČS nahradila 15. októbra 1948 deväťčlenná banková rada menovaná na päť rokov prezidentom republiky na návrh vlády. Traja jej členovia mali byť Slováci. Za guvernéra banky bol vymenovaný J. Nebesáŕ, za viceguvernéra Slovák Jozef Púčik.
   Krátko po februári 1948 uskutočnili komunisti rozsiahle politické čistky v správnych orgánoch bánk a „nespoľahlivých" nahradili svojimi prívržencami. V Oblastnom ústave NBČS v Bratislave začal v marci 1948 pôsobiť izv. akčný výbor na čele s komunistom K. Markovičom. Ten účelovo obvinil oblastného riaditeľa J. Michalíka ako „exponenta Demokratickej strany" z neodbornosti a neschopnosti a presadil jeho preloženie do výslužby K. Markovič sa potom stal riaditeľom a v tejto funkcii zotrval až do zániku NBČS.
   Dňa 3. júla 1950 začala svoju činnosť ŠTÁTNA BANKA ČESKOSLOVENSKÁ (ŠBČS) - podľa vzoru sovietskeho Gosbanku veľká celoštátna banka emisného a zároveň obchodného charakteru. Vznikla z dovtedajšej centrálnej NBČS a z dovtedy existujúcich obchodných bánk - Slovenskej Tatra banky, Živnobanky a Poštovej sporiteľne. Po vzniku ŠBČS prestali pôsobiť všetky slovenské (aj české) komerčné banky a ľudové peňažné ústavy (úverné družstvá) sa v roku 1952 zmenili na štátne sporiteľne.
   Štátna banka mala pomôcť vybudovať socialistický štát, v ktorom mala - podľa Lenina -predstavovať 9/10 štátneho aparátu. Jej hlavnou úlohou malo byť „dôsledne a zásadovo uskutočňovať politiku komunistickej strany". Všetka riadiaca činnosť bola sústredená v Prahe, v sídle ústredia, výkonné zložky, usporiadané v súlade s územným členením štátu, nemali v podstate nijakú reálnu možnosť zmeniť úpravy riadiacej zložky. Na čele ŠBČS bol generálny riaditeľ, ktorý bol priamo podriadený ministrovi financií (bol aj členom kolégia ministra financií).
   Štátna banka československá bola akýmsi hybridom, vo svete mimo socialistického tábora ťažko predstaviteľným miešancom, držiacim v rukách všetky bankové operácie štátu. Poskytovala úvery podľa úverového plánu, ktorý bol rozpísaný na pobočky ŠBČS.
   Na Slovensku vznikol OBLASTNÝ ÚSTAV ŠBČS PRE SLOVENSKO na čele s hlavným riaditeľom, ktorým sa 2. júla 1950 stal Pavol Majling. V tom čase pracovalo v ŠBČS na Slovensku 2 176 zamestnancov. Hlavný riaditeľ mal jedného námestníka a riadil činnosť 66 slovenských pobočiek ŠBČS podľa pokynov a predpisov generálneho riaditeľa ŠBČS z Prahy.
   Vnútorné usporiadanie ŠBČS ovplyvnilo prijatie ústavného zákona o federácii 28. októbra 1968. Predstavy o slovenskej centrálnej banke, ktorá by spolu s českou centrálnou bankou vytvárala spoločnú emisnú banku, sa po okupácii v auguste 1968 nenaplnili. Vláda 27. júna 1969 rozhodla, že zásadné organizačné zmeny v bankovníctve nie sú účelné. Z uvažovaných národných emisných bánk sa podľa zákona o ŠBČS z roku 1970 stali republikové hlavné ústavy ŠBČS a banka pokračovala v schizofrenickom pôsobení ako centrálna a komerčná banka zároveň.
   No vývoj na konci 80. rokov (hospodárske zaostávanie za vyspelým svetom) si vyžadoval zásadné zmeny aj v bankovníctve. Uznesením federálnej vlády č. 29/1988 o komplexnej prestavbe hospodárskeho mechanizmu začala príprava na rozdelenie ŠBČS na samostatnú emisnú banku a samostatné komerčné banky. Zákony prijímané ešte pred novembrom 1989 nadobudli platnosť 1. januára 1990, čo bol začiatok poslednej bankovej reformy v Česko-Slovensku. Definitívne sa skončilo obdobie stagnácie a degradácie odborných činností bánk na administratívne inštitúcie ovládané komunistickou stranou.
   ŠBČS sa rozdelila na štyri štátne peňažné ústavy: ŠBČS Praha s funkciou centrálnej banky štátu, Komerčnú banku Praha, Všeobecnú úverovú banku Bratislava a Investičnú banku Praha. Neskôr vznikali ďalšie komerčné banky a na náš bankový trh vstúpili aj zahraničné banky.
   HLAVNÝ ÚSTAV ŠBČS PRE SR bol premenovaný na ŠBČS - ÚSTREDIE PRE SR. V zmenených podmienkach na jar roku 1990 sa začalo s prípravou rozsiahlej ekonomickej reformy. Politický vývoj v štáte, podobne ako v ďalších zložených postkomunistických štátoch, však smeroval k jeho zániku.

   Spoločenské a politické súvislosti vzniku NBS

   Dnes je už historickým faktom, že proces osamostatňovania sa Slovenska a s ním súvisiaci vznik NBS, začal na novembrových námestiach roku 1989. Pádom komunistickej diktatúry, ktorá prišla na Slovensko zo západnej časti spoločného štátu a ovládala ho do decembra 1989 (do vypustenia povestného článku 4 z komunistickej ústavy), sa otvoril priestor pre slobodné vyjadrovanie názorov a zrazu sa ukázalo, že sloboda jednotlivca ide ruka v ruke so slobodou národa.
   Pravdaže, cesta k nezávislému slovenskému štátu nebola ani ľahká a ani jednoduchá. Bolo nevyhnutné zviesť „boj" s českou väčšinou, ktorej vyhovoval česko-slovenský a či český štát (o splývaní týchto dvoch slov svedčí napokon osud spoločnej štátnej zástavy i v českom jazyku absentujúce podstatné meno pre pomenovanie Česka), ale tiež so značnou časťou občanov Slovenska, z ktorých jedni vlastný samostatný štát nechceli a druhí sa ho báli. Tým prvým akoby ku šťastiu stačili „omrvinky z českého stola", ani im nenapadlo dať do súvislosti ich osobný záujem o slobodu a nezávislosť s podobným záujmom národa ako celku. Pokiaľ ide o tých druhých, v slovenskej časti Európy je to už tak, v zlomových obdobiach našich dejín sa zakaždým až neuveriteľne prejavila nedôvera vo vlastné sily a seba zničujúci konzervativizmus: roku 1913 dúfali vtedajšie slovenské noviny, že nezanikne Uhorsko a že Slovensko neskončí v „bachoroch svojich susedov", roku 1939 odolávali niektorí Slováci nátlaku Nemecka na rozdelenie ČSR odvolávaním sa na hospodársku nepripravenosť.
   Takisto časť slovenských predstaviteľov sa po novembri 1989 zľakla možnej samostatnosti, a to napriek tomu, že slovenské dejiny k nej napriek všetkému prirodzene smerovali. Dôvody boli nanajvýš sebecké: nebudeme sa mať horšie, ak nám prestanú Česi „darúvať" každoročne 10 či 20 miliárd korún? Uzná nás svet? Nenapadnú nás južní susedia? Nepovstanú Slováci začas nanovo proti svojmu štátu tak, ako to urobili v roku 1944? Máme dostatok odborníkov, ktorí by vedeli riadiť samostatný štát? Niektorí maľovali hviezdičky a stoličky na začiatok budúceho storočia, dokedy bude čas na „dozretie". Isteže, spoliehať sa na iného (a potom naňho nadávať) je pohodlné v osobnom i spoločenskom živote. Dni a týždne po 1. januári 1993 ukázali, že tieto obavy boli absolútne neopodstatnené, aj keď niektoré zo zlých vízií (najmä pokiaľ ide o spôsob vládnutia a aj s tým súvisiaci obraz Slovenska vo svete) sa čiastočne naplnili. Ale - zrod nového štátu a dozrievanie politického národa býva spojené aj s väčšími otrasmi, raz nám prejsť tuto cestu života bolo súdené.
   Veľmi rýchlo sa vykryštalizovali dva základné názorové prúdy v slovenskej spoločnosti: „profederálny", reprezentovaný vedením Verejnosti proti násiliu (VPN), Demokratickou stranou (DS), ale na sklamanie mnohých aj časťou Kresťansko-demokratického hnutia (KDH) a „pronárodný", reprezentovaný Slovenskou národnou stranou (SNS), druhou časťou KDH (neskoršieho SKDH), VPN (neskoršieho Hnutia za demokratické Slovensko - HZDS) i menších strán (Strana slobody). Na podporu jedného i druhého prúdu vznikali rozličné občianske iniciatívy. Pronárodne pôsobila Matica slovenská, najmä jej členské hnutie, Štúrova spoločnosť, Korene, Syntéza, Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (NEZES), 61 krokov k slovenskej identite a ďalšie.
   Pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990 sa ukazovalo, že väčšina Slovákov sa posunu smerom k štátnej samostatnosti beznádejne bojí (aj keď krátko pred voľbami pápež Ján Pavol II. pokľakol na vajnorskom letisku a pobozkal slovenskú zem, čím ju uznal za zvrchovanú). Po voľbách sa ustanovila demokratická vláda (zložená z predstaviteľov VPN, KDH, DS a Maďarskej nezávislej iniciatívy), ktorá skôr patrila k tým Slovákom (občanom Slovenska), ktorým sa z viacerých dôvodov nechcelo prekročiť Rubikon svojprávnosti. A vývojom v pobaltských štátoch či osamostatňovaním sa Slovinska a Chorvátska sa neinšpirovali aj preto, že „naša" televízia dramaticky zaraďovala po záberoch z bratislavského námestia strelbu v Chorvátsku či v Bosne.
   Patril som do neveľkej skupiny ekonómov, ktorí vyčísl'ovali možnosť a schopnosť Slovákov hospodáriť pre seba a cítil som povinnosť písať a rozprávať o týchto veciach pravdu. Ako ministerský úradník som sa zaoberal históriou slovenského peňažníctva (čo sa stalo obsahom mojich prvých kníh), a tak úplné jednoznačné, na základe konkrétných čísel, slušné, ale pritom dôrazne som kládol otázku: „Doplácajú Češi na Slovákov či Slováci na Čechov?" a, pravdaže, odpovedal som na ňu.
   Čísla totiž hovorili jednoznačné: takzvaný presun či transfer peňazí z Česka na Slovensko nebol nič iné ako výsledok deformovaných cien a daňových a rozpočtových vzťahov, bol protipoložkou za lacno ocenené slovenské tovary a služby, putujúce do západnej časti štátu. Moja odpoveď na otázku o doplácaní sa dá zhrnúť takto: nikto nemôže dokázat', že Češi doplácajú na Slovákov, veď keby to bola pravda, pýtal som sa spolu s historikom Antonom Hrnkom, prečo sa nás potom držia?
   Tu by som chcel uviesť, že k slovenskému vlastenectvu ma vychovávali doma, v prostredí zemplínskej obce Čičava. Starý otec - obecný vládny komisár v rokoch 1939 - 1945, otec -účastník transportu slovenskej meny do Kremsmunsteru, a mama. A utvrdzovali ma v ňom osobné skúsenosti najmä z rokovaní s českými kolegami pri zostavovaní statných rozpočtov v rokoch 1986 -1989. Takže v čase slobody som mal možnosti (ako námestník ministra financií som bol členom rôznych grémií, komisií na prípravu federálnej i slovenskej ústavy, legislatívnej rady vlády, rady vlády pre národnosti, kolégia ministra financií, fínančnej rady ČSFR, ako aj pracovných skupín na ekonomickej reforme i na znovurozdelení kompetencií medzi federáciu a republiky) presadzovať popri rozumných ekonomických reformách aj prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie. Aj faktograficky sa to dá dokázať, že pri všetkých aktivitách som vychádzal z priority národných záujmov.
   Aj keď som mal v pracovnej náplni predovšetkým ceny, daňové úrady (už na jar 1990 bol přijatý zákon o ich zriadení a na jeseň 1990 ich na Slovensku bolo 142) a daňovú reformu (v máji roku 1991 sa uskutočnila v Bratislave medzinárodná konferencia o daňovej reforme, ktorú sme zorganizovali v úzkej spolupráci s dánskym ministerstvom daní a ciel), predsa som sa zapájal aj do diskusií o budúcnosti slovenského bankovníctva. Tu bola rovnica jednoznačná: ak chceme mať vlastný štát, musíme mať centrálnu banku. Osud chcel, aby som bol na samom začiatku verejnej diskusie o požiadavke slovenskej centrálnej banky.
   Už pri úprave pôsobnosti ŠBČS k 1. januáru 1990, keď sa zavádzal guvernérsky systém a oddel'ovali sa komerčné činnosti od emisnej, veľmi tuho sme (myslím tým slovenské ministerstvo financií a slovenské bankové kruhy) bojovali o paritu v bankovej rade ŠBČS. Neúspešne: členov bankovej rady bolo napokon sedem, z toho po troch z Česka a Slovenska a guvernér. A tým bol, ako obvykle Čech, Josef Tošovský. V celej histórii Československa nebol žiadny Slovák guvernérom centrálnej banky. Bol len akýsi ústny prísľub, že nasledujúcim guvernérom ŠBČS bude Slovák.
   Spolu s ďalšími „nadšencami", napr. Jozefom Tkáčom, budúcim prezidentom IRB, Ondrejom Mikulom a inými, sme však boli úspešní pri zakladaní slovenskej Investičnej a rozvojovej banky. Potvrdilo sa však, že napĺňanie spravodlivých princípov v prospech Slovenska vždy vyžadovalo takmer nadľudské úsilie.
   Väčšina slovenských ekonómov na jeseň 1990 i neskôr nepovažovala za rozumné a dokonca ani možné zriadenie dvoch emisných bank vo vtedajšom Československu. Vladislav Bachár sa napríklad v tom čase vyjadril, že „tvorba ústrednej banky na Slovensku by možno znamenala politicky krok dozadu, o ekonomických aspektoch možno diskutovať".
   Už som uviedol dôvody, prečo som patril do opačného názorového spektra. V niektorých slovenských novinách som uverejnil text, podpísaný „Jánom Tkáčom" o tom, že v zložených štátoch (napríklad USA) majú viac emisných bank, ktoré, pochopiteľne, pracujú pod spoločnou strechou (Federálny rezervný systém).
   Aby som mal viac argumentov, že vo svete to nie je nič neobvyklé, získal som faximilie škótskych libier, ktoré v kurze 1:1 s librami vydávanými Bank of England dáva do obehu Bank of Scotland. Pre mnohých to bolo prekvapenie, ale s českými predstaviteľmi sa o takom dačom nedalo ani len diskutovať. Na slovenské snahy o znovurozdelenie kompetencií medzi orgány federácie sídliace v Prahe a orgány národných republík reagovali podráždene. V konečnom dôsledku radšej súhlasili so zánikom „spoločného štátu", akoby sa v ňom mali deliť so Slovákmi o moc.
   Ekonomická reforma, pred novembrom 1989 nazývaná „prestavba", naberala po 1. januári 1991 nové impulzy, smerovanie i dynamiku tak v zmysle ekonomickom, ako aj štátoprávnom.

Zdroj: Historický zborník

Návrat na hlavnú stránku